Patrí medzi „prekliate reportérky“ vydavateľstva Absynt, no nepíše reportáže z vojnových oblastí. Zima na ľadových ostrovoch Špicbergy, kde sa prvýkrát ocitla v roku 2009, však môže pripomínať koniec sveta. S poľskou reportérkou a fotografkou Ilonou Wiśniewskou sme sa pozhovárali o tomto arktickom multikultúrnom mieste, v ktorom neexistuje nezamestnanosť, jeho obyvatelia tam vedú bujný spoločenský život a ich počet výrazne prevyšujú medvede.
Na Špicbergoch je zima a nedostatok svetla. Dá sa na to nejako pripraviť?
Na jednej strane Špicbergov chýba svetlo, no keď sa v marci vráti, je ho zase príliš až takmer pol roka. A to môže byť dokonca veľakrát oveľa nepríjemnejšie ako temnota. Pripraviť sa na to môžete jedine tak, že nemáte príliš veľké očakávania a dávate si na seba veľký pozor.
V Špicbergoch chceme zostať, aj z nich utiecť Čítajte Postupne sa aklimatizujete a pozvoľna prejdete do tmy alebo svetla, ale dôležité je nesústreďovať sa na to, že dlhá noc alebo dlhý deň by mal byť problém, pretože sa ním aj naozaj stane.
Ako si ľudia na Špicbergoch kompenzujú toto striedanie svetla a tmy?
Keď žijete za polárnym kruhom, je známe, že rok je rozdelený na dlhú a tmavú zimu a jasnú jar a leto, takže ľudia, ktorí tu žijú, sa tomu prispôsobujú podľa rytmu svojich životov. V zime sa pracuje menej, viac spíte a dovolíte si byť osamote, a keď sa svetlo vráti, chcete si to všetko vynahradiť. Až na takomto vzdialenom mieste zistíte, ako veľmi sme závislí od svetla a aké nevyhnutné je pre náš život.
V knihe Biele ste napísali, že temnota nie je problém, skutočným problémom je byť osamelý v tme. Sú tam ľudia osamelí, alebo sa tak len cítia?
Na Špicbergoch nepoznám veľa osamelých ľudí, sama som sa tam cítila osamelá iba na začiatku. Komunita Longyearbyen je veľmi otvorená, počas polárnej noci nenechá nikto nikoho len tak sedieť doma osamote.
