Bol v bývalej Juhoslávii, Afganistane, Iraku, videl, ako sa svet rozpadá, keď ho ničí vojnový konflikt alebo prírodná katastrofa. Obrovský zmar zažil aj kúsok od našich hraníc. Pri prechode Transibírskou magistrálou zas sedel vedľa strojvodcu v lokomotíve, keď vlak prešiel človeka. A pokračoval bez zastavenia ďalej.
Český fotograf DAVID NEFF hovorí o tragických situáciách, ktoré by nemuseli nastať, keby niektorí ľudia nepotrebovali zažiť pocit dôležitosti a sekírovať ostatných.
Naše rozprávanie sme začali pri Černobyle, odkiaľ sa pred pár týždňami vrátil.
Hoci tam už bol tretíkrát, znovu ho prepadol hnev z toho, ako sa vtedy komunisti zachovali. "V roku 1986 som bol na strednej škole, keď nás vyhnali manifestovať na 1. mája. Len aby sme prešli okolo tribúny a pozdravili nechutných starcov, čo tam sedeli. O výbuchu a radiácii nám nič nepovedali."
Černobyľ vybuchol pred 35 rokmi, ale vaše fotky pôsobia tak, ako by ste boli na mieste, ktoré chátra už aspoň dvesto rokov. Čím vzniká taký dojem?
Príroda bujnie rýchlo. Tak ako v Černobyle to asi bude vyzerať, keď vyhynie ľudstvo - raz dva tu bude les. Videl som, ako sa tam prechádza líška, viem, že už tam niekto nafotil aj rysov a že tam v okolí pobehuje stádo koní. Je ich tam asi dvesto.
To, ako si príroda pomáha, je unikátne. Napriek tomu je to prehliadka totálneho zmaru. Je to socializmus v kocke.
Je to skaza, ale ľudia sa na ňu chodia pozerať. Ako tam vyzerá turistický ruch? Je čulý?
Nemá žiadne masové rozmery. Nechodí tam jeden autobus za druhým. Len sprievodcovia, niekedy pripití, privezú štvoricu ľudí jedným autom. Normálny človek by tam asi na dovolenku nešiel. Jedine niekto, kto má rád dobrodružstvo.
Aj tak je absurdné, že tam vôbec niekoho vozia, ak s tým nedokážu nič urobiť. Ako keby ste zvolávali k sebe ľudí na návštevu a vraveli: poďte sa pozrieť, aký mám doma bordel. Unikátne je na tom len to, že to nie je umelé. Že je to niečo autentické, čo sa naozaj stalo.
Kam všade sa človek môže dostať?
Okolo elektrárne je dnes uzavretá zóna. Je obrovská, má 2600 štvorcových kilometrov. Niektorý súdruh po výbuchu na schôdzi rozhodol, že do vzdialenosti tridsiatich kilometrov treba vytvoriť kruh, hoci radiácii nemožno rozkázať, aby sa ďalej nešírila.
No a tam je hlavnou atrakciou sídlisko Pripiať. Bolo vybudované pre tých, čo v elektrárni pracovali. Žilo tam asi štyridsať- až päťdesiattisíc ľudí. Medzi nimi boli špičkoví odborníci aj obyčajní robotníci, všetci však boli overení komunisti.
Fotili ste aj neďaleký radar. Čo je to za konštrukciu?
Hovorilo sa mu Oko Moskvy. Je to monštrum, ktoré malo monitorovať priestor medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. Teoreticky mal zachytiť prelety jadrovej rakety, ale ukázalo sa, že ju nedokázal rozlíšiť od dopravného lietadla.
Stavali ho v rovnakom čase ako elektráreň, mal byť na ňu napojený. Maskovali ho, nikto sa k nemu nemohol dostať, oficiálne to bol detský tábor pre pionierov. Dokonca je tam aj zastávka autobusu, ktorú pomaľovali medvedíkmi, aby vznikol dojem, že sú tam niekde deti. Pritom tam boli vojaci.
Keď elektráreň vybuchla, všetko sa skončilo. Napriek tomu to tam, rozpadnuté, stále stojí. A odvtedy, ako som tam bol pred pätnástimi rokmi prvýkrát, sa toho veľa nezmenilo. Len stromy v Pripiati sú vyššie a všetko je pustejšie.
A pribudol nový sarkofág.
To je ďalšia absurdita. Stál vyše miliardu eur - ale polovicu zaplatili Američania a druhú najväčšiu časť Európska únia. A urobili to preto, aby elektráreň neohrozovala ani ich, ani zvyšok sveta. Rusi nepohli prstom a na projekt neprispeli.
Černobyľ. David Neff odfotil miesto po výbuchu v štvrtom reaktore. (zdroj: DAVID NEFF)Na vašich fotografiách sú aj zamestnanci. Na čom tam pracujú?
Elektráreň po pohrome sa nedá len tak ľahko odstaviť, opustiť zo dňa na deň. Dnes už, samozrejme, žiadnu elektrinu nevyrába, ale stále ju treba kontrolovať. Ak teda na fotkách vidíte chlapov, ktorí tam sedia ako kedysi, nie je to divadlo pre turistov. Hoci vďaka personálu, ktorí tam udržuje budovu v bezpečnom stave, máte pocit, že je elektráreň v prevádzke. Majú oblečené presne to isté ako pred 35 rokmi.
Nielen to. Ešte aj riadiaca miestnosť je nezmenená. Teda, vyzerá to ako riadiaca miestnosť jadrovej elektrárne, ale už je to len miestnosť, kade sa rozvádza elektrický prúd do celej budovy.
Je to kolos?
Je to obrovská budova. Len chodba, cez ktorú sa vstupuje do jednotlivých pracovísk, je kilometer dlhá. Keďže som nafotil aj veko reaktora, totožné s tým, ktoré vybuchlo, viem aj to, ako bolo vysoké. Výťah bol pofidérny, ale sprievodca povedal, že sa mu nechce ísť pešo, tak sme ním šli. A bolo to dvadsaťosem poschodí.
Báli ste sa v tom výťahu?
Nezvyknem niečo riešiť dopredu. Mám pocit, že keď niečo fotím, nebezpečenstvo sa ma netýka. Samozrejme, je to hlúposť, ale aspoň neprepadám panike. Až keď sa vrátim domov, uvedomím si: čo si tam zase robil!
Ako na vás táto stavba pôsobila?
Videli ste seriál?
Áno, je fantastický.
Aj mne sa nesmierne páčil. Keď som sa z Černobyľu vrátil, hneď som si ho celý pozrel znovu - a je šokujúce, aký je presný.
