Čerstvá víťazka Ceny literárnej akadémie Panta Rhei a finalistka Anasoft litery Ivana Gibová oslovila porotcov svojou nezvyčajnou úprimnosťou a mestskou drzosťou. Aj keď sama hovorí, že sa necíti ako hlas generácie medzi tridsať až štyridsať, jej horko-smiešne poviedky vyjadrujú pocity ľudí, ktorí už začínajú premýšľať, čo so začatým životom. Alebo už skončeným?
Keď som čítal Eklektik Bastard, pohyboval som sa medzi smiechom s čiernohumorným nádychom a istou mierou beznádeje, či lepšie pocitu zbytočnosti života. Váš knižný život po tridsiatke pripomína vyžuvanú žuvačku... Ešte žujete, ale už bez chuti. Naozaj to vnímate až tak zle, alebo sa vysmievate z „kamarátok“?
Ani to nevnímam zle, ani sa nevysmievam; a ak už, tak zo seba. Ale vo všeobecnosti nemám rada výsmešný či akokoľvek dehonestujúci humor. Ten v Bastardovi vnímam skôr odľahčujúco, cynický odstup má postavám pomáhať nezblázniť sa, neprežívať samých seba tak vážne, taký prístup mi je blízky. Aj keď, povedzme si rovno, že to, čo riešia, sú pseudoproblémy prvého sveta.
Robert Bryndza: V detektívke spravodlivosť vždy zvíťazí Čítajte Vaše postavy blúdia hlavným mestom, nočným i denným, nejako bezprizorne, sú smiešne, drsné a nešťastné. Vymkli sa z predstavy nalinajkovaného života, alebo je toto dnešná realita?
Iste to s realitou niečo spoločné má, predpokladám, keďže som dostala celkom masívnu spätnú väzbu od svojich rovesníkov v zmysle, že sa v tom našli. Na druhej strane, zas je to len odrazom nejakej bubliny, v ktorej sa pohybujem. Ja vlastne neviem, ako žijú normálni ľudia (smiech).
A o tom by ma ani nebavilo písať, vždy ma fascinovali skôr jedinci trochu vychýlení od normálu, či už ide o bizarné správanie, vzťahy, psychickú, či emočnú nevyrovnanosť, smiešnosť, bezprizorné blúdenie... Zaujímajú ma prejavy neštandardného myslenia/vnímania.
Je pocit odstrčenosti či zbytočnosti generačným vyjadrením ľudí medzi 30 – 40? Čo premeškala táto nová stratená generácia?
Neviem, či je to generačné vyjadrenie. Ak sa v tom ľudia nachádzajú, možno do nejakej miery áno, ale myslím, že celkom dobre sa s tými pocitmi vedia stotožniť aj o generáciu mladší, starší... Vôbec tá generačnosť je pre mňa dosť neuchopiteľná kategória, my súčasní tridsiatnici sme „generácia bez generácie“ a tí po nás v tomto smere budú ešte zmätenejší.
Neviem, či by som hovorila o premeškaní niečoho. Skôr sa veľmi rýchlo zmenil svet, v ktorom sme vyrastali, a nie každý na to asi stihol dostatočne promptne zareagovať.
