Julo Viršík, ktorý zomrel vo veku 56 rokov, formoval podobu ponovembrového rozhlasového vysielania.
O svojich začiatkoch v študentskom rádiu na internáte v Mlynskej doline porozprával nášmu kolegovi Marekovi Hudecovi, vtedy ešte študentovi Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, do bakalárskej práce.
Ako by ste opísali svoje pôsobenie v Internátnom rozhlasovom štúdiu?
V tých časoch bolo viac študentských rádií. Z toho obdobia, keď som robil, sa dávala dokopy veľká skupina ľudí, ktorá dodnes v rádiách pôsobí alebo v nich zanechala výraznú stopu.
Zomrel známy moderátor Julo Viršík Čítajte Študentské rádiá boli v podstate krúžky. Prišiel som na internát, zapol si rozhlasovú búdku a medzi blokom nemeckej, americkej, anglickej hudby zaznela pozvánka na konkurz do rádia.
Organizoval ho zhodou okolností Štefan Dvorský a vzali ma vtedy len za redaktora, lebo podľa Pištu som mal maďarský prízvuk.
Musel som na tom pracovať, ale natrénoval som si to. Rozhlas bol oproti tlači alebo televízii dobrý v tom, že sa vysielalo naživo. Síce v IRŠ len pre 5-6 tisíc ľudí, ale už to bol istý pocit zodpovednosti. Malo to istú formu plánovania, aj keď vždy to malo znaky toho študentského- robili sa ohromné žúry. Rozhlas bol pre mňa vždy najmagickejší.
Aká bola miera slobody vo vysielaní?
Rádio bolo v tom kúzelné, že si tam sedel, niečo ťa napadlo a bolo tam vonku. V tom IRŠ to bolo najmarkantnejšie, že sme si robili čo sme chceli. Samozrejme, bol tam nejaký zástupca riaditeľa internátu, ktorý na to dohliadal.
