Od poslednej uzávery 19. decembra 2020 boli kiná zatvorené plus mínus 150 dní, v úplne konvenčnom režime nepremietali od 10. marca 2020, teda viac ako rok, a ak sme za ten čas na niečo naozaj významnejšie prišli, tak na to, že by sme sa vlastne zaobišli aj bez nich.

Teda, zaobišli... Zaobišli asi nie je najlepšie slovo, skôr poradili si. Oscary ukázali, že na kvalitu, takú tú akoby umeleckú stránku pandémia extra dramatický vplyv nemala.
Vzniklo veľa hodnotných a náležite nudných snímok, časť sa dala vidieť v ponuke streamingových služieb a časť cez ďalšie paralelné legálne online distribučné kanály (Kino Doma, Edisonline, etc.), pričom platí, že v oboch prípadoch vlastne dominovali tie menej rozpočtové, subtílnejšie, viac či menej festivalové filmy a filmy pre – ako ho nazvať a neuraziť – filmy pre náročnejšieho diváka.
Filmy v sieti
Na svoje si však prišiel aj menej náročný či rovno nenáročný masový divák, ktorý sa počas pandémie definitívne naučil sledovať streamingové služby. Ten nárast predplatiteľov nepustí, aj keď – vzhľadom na náročnosť a kvalitu obsahu, je pekne symptomatické, že najvyšší nárast ziskov nezaznamenali ani Netflix, ani HBO, ani Disney +, Apple Tv, či Amazon Prime, ale YouTube.

A ešte čosi je náramne zaujímavé, až dramatický pokles kvality takých tých ale že fest divácky jednoduchých žánrových filmov. Snímok ako Thunder Force či We Can Be Heroes, ktoré ukázali, že aj relatívne renomovaní tvorcovia (Ben Falcone, Robert Rodriguez) dokážu položiť pomyselnú latku kvality tak nízko, že sa nedá podliezť, ale treba ju podhrabať.