Od roku 2005 sa vaším profesionálnym domovom stal Viedenský štátny balet, kde ste od roku 2011 vedúcou sólistkou tohto top svetového súboru. Prekvapilo vás, keď vás oslovil Matej Drlička, aby ste sa stali súčasťou jeho tímu, s ktorým šiel do konkurzu, a ponúkol vám pozíciu umeleckej riaditeľky Baletu SND?
Ako baletná interpretka pôsobím na najvyššej pozícii už mnoho rokov a viem, že kariéra primabaleríny sa musí nekompromisne raz skončiť, a to pomerne v mladom veku. Uvedomujúc si to, premýšľala som nad svojou budúcnosťou a často som sa pohrávala s myšlienkou, že raz by som mohla byť šéfkou baletného súboru.
Keď ma oslovil Matej Drlička (generálny riaditeľ SND), nebola som prekvapená tak, že by to bol pre mňa šok, ale nečakala som, že to príde tak skoro. Matej prišiel síce s lákavou ponukou, ale mňa presvedčila predovšetkým jeho vízia, jeho elán a odhodlanie posunúť veci k lepšiemu odvážnymi plánmi, energiou, znalosťami a celým tímom. Spätne si uvedomujem, že pozícia umeleckej riaditeľky akosi prirodzene vyplynula z mojej doterajšej interpretačnej kariéry.
Hoci stále žijeme v neštandardnej situácii, sú predsavzatia, s ktorými ste prijali túto funkciu, z dnešného pohľadu reálne?
Všetky svoje predsavzatia považujem za reálne, pretože vidím v súbore veľký potenciál a energiu, ktorú sa pokúsim nasmerovať tým správnym smerom. Za nevyhnutné považujem rozšírenie štýlovej rôznorodosti repertoáru, aby tanečníci ani diváci nepodľahli stereotypu.
Je to istý druh motivácie, ktorá je nesmierne dôležitá pre ďalší rast súboru. Veľmi rada by som zlepšila podmienky na prácu, profesia tanečníka je nesmierne náročná fyzicky i psychicky. Mám mnoho plánov, ktoré by zlepšili podmienky tanečníkov, ale ktorých úspešná realizácia nezáleží len na mne. Už som ich komunikovala s nadriadenými a verím, že sa nájde vôľa a prostriedky, ako ich realizovať.
Určite budete čerpať zo svojich bohatých skúseností, tak sa vráťme ešte k vašej neuveriteľnej kariére. Nie je predsa jednoduché presadiť sa na takej prestížnej scéne, akou je Viedenský štátny balet. Stálo to určite aj veľa odriekania. Mali ste niekedy pocit, že ste sa dotkli hranice svojich síl?
Väčšina ľudí vidí v balete len krásny pohyb, ilúziu, málokto si uvedomuje tú neuveriteľnú námahu, ktorá ostáva skrytá v zákulisí. Tanečníci väčšinou obetujú svoje detstvo, aby mohli neskôr tancovať na prestížnych scénach. Na rozdiel od kolegov – umelcov iných zameraní – musia tanečníci veľmi skoro skončiť.
Je to drsné a nekompromisné. Veľmi podobné ako vo vrcholovom športe. Aj keď sa máloktorý tanečník vyhne úrazom, tak nie všetci vydržia tancovať do štyridsiatky. Každý sólový výkon na scéne je dotykom s hranicou interpretových možností. K fyzickej námahe sa pridružuje adrenalín, emócie, je to vyčerpávajúce, povznášajúce a krásne súčasne.
Je systém prípravy tanečníka v baletnej sále rovnaký vo všetkých súboroch, respektíve, v čom sa odlišujú?
Tréningový systém je v podstate všade rovnaký, odlišný je skôr štýl alebo škola. Deň sa začína tréningom, ktorého úlohou je „postaviť tanečníka na nohy“, zahriať svaly, rozcvičiť ho, zvyšovať jeho technickú pripravenosť. Potom nasleduje niekoľkohodinový maratón skúšok na nadchádzajúce predstavenia a ich samotná realizácia.
Odlišnosť je predovšetkým v spôsobe uvádzania predstavení, ktorý ovplyvňuje aj samotný skúšobný proces. Na Slovensku a vo väčšine krajín bývalého východného bloku sa tituly predstavení pravidelne striedajú, v krajinách západnej Európy sa hrá väčšinou v blokoch.
Znamená to, že súbor naskúša napríklad Labutie jazero a potom zahrá niekedy desať i viac predstavení za sebou. V Bratislave sa hrá každý večer iný titul, čo je možno zaujímavé pre divákov, ale pre prevádzku divadla a tanečníkov je to nesmierne náročné, pretože musia skúšať niekoľko inscenácií naraz. Myslím si, že to neprospieva ani kvalite predstavení.
Na baletné umenie platí azda viac ako na iné druhy a žánre, že talent nestačí a tvorí päť, možno desať percent. Ktoré dispozície či predpoklady prispievajú k tomu, aby sa túžba a entuziazmus stať sa tanečníkom premenili na realitu?
