Inscenácia Romana Poláka Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) je rámcovaná tromi divadelnými skúškami.
Bergmana sledujeme pri režírovaní v troch rozličných obdobiach života – na začiatku ako mladého eléva v období neistôt a hľadania, ako zrelého, oceňovaného režiséra na vrchole síl a napokon ako starého barda, ktorý sa už kritikom prejedol a mladým hercom je na smiech.
Fascinovaný Augustom Strindbergom
Text, ktorý Bergman vo všetkých troch prípadoch režíruje, je Strindbergova Hra snov. Tento výber nie je náhodný. Bergman bol Strindbergom celý život fascinovaný. V jeho divadelných réžiách je to najčastejšie zastúpený autor.
Z približne 160 divadelných inscenácií, ktoré vytvoril, pripadá na Strindberga až 30. O tejto fascinácii švédskym dramatikom často hovoril. Začal ho čítať, keď mal dvanásť, a sprevádzal ho celý život.
Čítal ho opakovane – hry aj prózu, pretože až pri ďalších a ďalších čítaniach ho, podľa vlastných slov, pochopil. Hra snov zaujíma v Bergmanovom živote výnimočné miesto. Práve inscenácia tejto Strindbergovej hry mu v detstve odhalila mágiu divadla. Vo svojej autobiografii Laterna Magica píše:
„Keď som mal dvanásť rokov, chodieval som do divadla s hudobníkom, ktorý hral za javiskom na čeleste v Strindbergovej Hre snov. Bol to strhujúci zážitok. Večer čo večer som bol vo vežičke proscénia skrytým svedkom manželskej scény medzi Advokátom a Dcérou.
Vtedy som prvý raz zažil, čo je to mágia herectva. Advokát držal medzi palcom a ukazovákom sponku do vlasov. Povrtel ňou, vyrovnal ju a zlomil vo dvoje. Nijaká sponka tam nebola, ale ja som ju videl! Dôstojník stál za kulisovými dverami, čakal na výstup. Stál predklonený a pozeral si na topánky, nečujne si odkašlal, celkom obyčajná osoba.
Vtom otvorí dvere a vojde do svetla na javisku. Premení sa, pretvorí: je z neho Dôstojník.“
