Navnadiť našich divákov a diváčky, aby prišli na prvú premiéru činohry v Štúdiu SND po nedobrovoľných pandemických prázdninách, nie je v princípe ťažké. Veď už sa všetci veľmi tešíme na niečo, čo sme kedysi považovali za normálne a zrazu je to vzácnosť. Je vzácnosť hrať aj navštíviť divadlo.
Od začiatku tejto neznámej vírusovej situácie vravím, že ak nám divadelníkom chýba divadlo viac ako nášmu publiku, aspoň si uvedomíme, že sme možno žili v ilúziách a niečo zásadné treba zmeniť.
“Viem presne, akú spoločnosť by som chcela: decentralizovanú, neautoritársku, komunitnú, nesexistickú – spoločnosť, v ktorej môžu byť ľudia v kontakte so svojimi pocitmi a mať kontrolu nad svojimi životmi. Ale vždy to znie smiešne a nedosiahnuteľne, keď to vyjadríte slovami.
„
Napriek všetkým tým zbytočne zdôrazňovaným chatom a hejtom o parazitických umelcoch a podobne, napriek všetkým tým naozaj krutým okolnostiam, v ktorých sa ocitli kolegovia a kolegyne v slobodnom povolaní s exemplárne pomalou a malou pomocou, napriek nehoráznosti, s akou mnohé tzv. politické elity ignorujú celú sféru kultúry, nielen umenia (pozri porovnania, ako na rozdiel od nás do plánu obnovy české ministerstvo kultúry presadilo požiadavky rezortu) … skrátka NAPRIEK všetkému tomuto marazmu cítim a vnímam aj očistnú silu „zastaveného covidového okamihu“, o ktorom stále nevieme, koľko bude trvať.
Lebo to sa presne stalo. Pevné a jasné časové a priestorové súradnice si v našich životoch začali tancovať nevídaný kozmický tanec nepoužiteľný s povrchnými poznatkami z hodín fyziky či s našou zautomatizovanou praxou a obmedzenými skúsenosťami. Všetko sa viac zintenzívnilo, vyjasnilo, skomplikovalo, vyhrotilo, rozdelilo. Otázniky aj výkričníky sú už neprehliadnuteľné.
V Činohre SND sme aj v obdobiach nehrania stále niečo vymýšľali , tvorili a špeciálne som hrdá na prvú online premiéru hry Natalie Kocab Sova, ktorú cez stream sledovalo vyše 1 600 divákov z celého sveta.
