„Jugosláávióó, Jugosláávióó“ – ak ste boli pri Jadrane v sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch minulého storočia, určite vám v hlave naskočila gýčovitá melódia tejto neoficiálnej popovej hymny Titovej krajiny, ktorú spievala každá barová kapela od Dubrovnika po Istriu.

Spomína ju aj Saša Stanišič, nemecký spisovateľ narodený vo Višegrade, nie tom maďarskom, ale v bosenskom mestečku na rieke Drina, kúsok od srbských hraníc. Jeho príbeh k nám však prichádza z mestečka, ktoré ako pubertiak opustil spolu s rodičmi (srbský otec a bosnianska matka, ale šťastní Juhoslovania s odbojnými predkami) na úteku pred narastajúcou nevraživosťou medzi kresťanmi a moslimami, medzi Srbmi, Chorvátmi, Bosniakmi, Slovincami.
Kniha Odkiaľ si (prel. M. Svítková, Odeon, 2021) je autobiografickým rozprávaním, v ktorom sa prelína detstvo v rozpadávajúcej sa bývalej krajine šťastia, puberta v emigrantskej komunite vo vysnívanom raji Nemecka (ktoré ako každý sen môže byť aj trochu nočnou morou) a súčasnosť v rozprávaní renomovaného už nemeckého spisovateľa hľadajúceho svoje balkánske korene.
Zároveň je román Sašu Stanišiča prehliadkou tráum, nenávistí, problémov i komických absurdít sveta, v ktorom žijeme. Je hľadaním toho, čo znamená „byť doma“, čo nás núti vracať sa do rodných krajín napriek tomu, že žijeme svoje iné životy. Je to aj rozprávanie o tom, čo znamenalo a znamená byť cudzincom v novej vlasti. A potom cudzincom doma. A ešte aj cudzincom vo svojej hlave, keď sa pamäť začína gumovať.
Príbeh je rozprávanie
Stanišič začína svoju knihu spomínaním na svoju starú mamu, ktorá prichádza o pamäť, a vzápätí si spomína na svoj kontakt s cudzineckou políciou v Nemecku, keď žiadal o nemecké občianstvo. Láskavá spomienka na zablúdenú dušu i ostrovtipná (až horkastá) filipika s tichou xenofóbiou, ktorú vnímate až vtedy, keď vám vysvetľujú, že tie čudné háčiky v mene nie sú celkom nemecké, však?