Do japonských záhrad vraj chodia bohovia na čaj. Ich krásu si možno zamilovať na prvý pohľad. Aj francúzska autorka Muriel Barberyová vďaka prvému manželovi podľahla čaru krajiny vychádzajúceho slnka a neskôr v nej dva roky žila.

V jej románe Pichľavá elegancia (SPN – Mladé letá 2008, preklad Mária Gálová) sa zľahka objavujú prvky japonskej kultúry, no až v próze Jediná ruža sa naplno podelila o lásku k Japonsku a svoje dojmy z dlhodobého pobytu v meste Kjóto.
Prvotnú inšpiráciu našla v haiku Kobajašiho Issu, ktoré je akýmsi základným kameňom textu: „Kráčame svetom / po streche pekla, vidiac / len krásu kvetov.“
Poetická meditácia o metamorfóze ženy
Hrdinka Rose vyrastala s depresívnou matkou a melanchólia sa stala jej najlepšou priateľkou. Po smrti otca, ktorého nikdy nepoznala, nečakane dostáva letenku do Kjóta. Plná hnevu, ale aj smútku prichádza do nepoznanej krajiny, aby sa zúčastnila čítania závetu.

Čaká na ňu otcov najlepší priateľ Paul. Stáva sa sprievodcom na púti znovuzrodenia. Obklopená duchmi milujúcej babičky a matky, ktorá si vzala život, neverí, že by na ňu kdesi mohlo čakať šťastie. Každé ráno nachádza v izbe kyticu vždy iných čerstvých kvetov.
Poznáva všetky, je totiž botanička, no nedokáže sa z nich tešiť. Na potulkách mestom, zorganizovaných zosnulým otcom, mladá žena skúma svoje najhlbšie vnútro a hľadá svoju „japonskú dušu“, ktorá má moc transformovať rozčarovanie a dezilúziu.