Režisérka: Rodina nie je len otecko, mamička, dve deti a dovolenka v Chorvátsku

Česká režisérka Zuzana Kirchnerová je momentálne v procese prípravy svojho filmu Karavan. Scenár k filmu zaujal filmových kurátorov z Cannes natoľko, že ho zaradili medzi 15 najsľubnejších projektov z celého sveta. Karavan je film o matke, ktorá svoje postihnuté dieťa síce miluje, no je pre ňu bremenom. Únik vidí v podniknutí dobrodružnej cesty.

„Nebudem zakrývať, že film je autobiografický. Nie v tom zmysle, že by som so synom odcestovala do Talianska, ale v zmysle pocitov, ktorými som ako mama syna s Downovým syndrómom a autizmom prechádzala,“ vraví v rozhovore režisérka.

Prečo je téma materskej únavy stále tabuizovaná, ako sa dívame na ľudí s mentálnym postihnutím a kedy film vznikne?

Je to už druhé ocenenie, ktoré ste na prestížnom filmovom festivale Cannes získali. Čo to znamená pre vás samotnú aj pre pripravovaný film?

Je to v prvom rade veľká radosť. Nielen pre mňa, ale aj pre celý tím. Film totiž pripravujeme od roku 2018, čo je už nejaký čas a počas tohto obdobia prišli najrôznejšie fázy a nálady. Asi nielen ja som mala pochybnosti, či nie som blázon a či sa ten scenár bude vôbec niekomu páčiť.

V tomto zmysle je to rozhodne veľkým zadosťučinením a veľkou podporou. Viem, že to nebude jednoduchý film. Hlavného hrdinu bude hrať dieťa s mentálnym postihnutím a značná časť produkcie sa bude nakrúcať v Taliansku, takže nás všetkých ešte čaká veľa práce. Toto je veľká vzpruha.

Scenár k filmu je zaradený medzi 15 projektov, ktoré z pohľadu festivalu stoja za to, aby mu poskytli zviditeľnenie alebo praktickú podporu. To je veľké výhoda aj pre mojich producentov.

Scenár zaujal nezvyčajnou témou. Ide o príbeh matky autistu, ktorá síce svojho syna miluje, no život s ním je pre ňu natoľko náročný, že sa jedného dňa rozhodne aspoň čiastočne sa oslobodiť a so synom odcestovať. Scenár sa odvíjal od vašej osobnej skúsenosti?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Aj matky zúria. A potom sa za to nenávidia Čítajte 

Nebudem zakrývať, že film je autobiografický. Nie v tom zmysle, že by som so synom odcestovala do Talianska, ale v zmysle pocitov, ktorými som ako mama syna s Downovým syndrómom a autizmom prechádzala.

Zdá sa mi, že aj keď existujú filmy, ktoré sa tejto téme venujú, sú priveľmi opatrné alebo sa v nich nijako neukazuje, že matky a rodičia všeobecne môžu mať k svojim deťom zmiešané pocity.

Do istej miery som to už zobrazila v mojom študentskom filme Bába. Je o pubertálne dievčine, ktorá žije v domácnosti so svojou senilnou babkou a musí sa o ňu starať. Prekáža jej a do určitej miery ju možno dokonca nenávidí. To sú pocity, ktoré sú úplne pochopiteľné a ľudské, no len málokto o nich otvorene hovorí.

Je téma únavy z materstva tabuizovaná?

Matky sú v súčasnosti doslova tlačené do toho, že v okamihu, keď sa im dieťa narodí, musia byť šťastné, spokojné a vhodné na titulku časopisu pre mamičky. Keď sa však pozriem len na svoje kamarátky, ktoré ani nemajú deti s postihnutím, je ich frustrácia mimoriadne častá.

Toto je obrovské spoločenské tabu. Kým v mnohých veciach je spoločnosť naozaj otvorená, je takmer vylúčené hovoriť o tom, že materská láska nemusí byť bezhraničná, že je aj vyčerpávajúca a nie vždy prináša radosť.

Mnohé moje kamarátky mali najmä počas lockdownu veľmi ambivalentné emócie a intenzívne pociťovali, že od života potrebujú aj niečo iné, ako len starať sa o deti.

Veľmi špecifickú pozíciu majú aj rodičia detí s postihnutím. Od nich sa očakáva, že sa úplne obetujú výchove a starostlivosti.

Keď sa mi narodil syn, vedela som, že chcem a potrebujem pracovať. Od inštitúcií, ktoré som v súvislosti so starostlivosťou o syna navštevovala, som však veľa podpory nedostávala. Tento problém mi v skutočnosti pomohla vyriešiť až psychoterapeutka.