Bola to priam osudová výmena. Keď sa nádejný politik Dominik Feri po obvinení, že sexuálne obťažuje mladé ženy, musel vzdať poslaneckého mandátu, do snemovne namiesto neho nastúpila OLGA SOMMEROVÁ.
Legendárna režisérka bola v Českej republike prvá, ktorá otvorila tému postavenia žien, jej filmy a knihy koncom 90. rokov zapôsobili ako bomba a jej dcéru trápilo, ako o nej spoločnosť hovorila.
Najprv váhala, či do výkonu poslaneckej služby nastúpi. Nepočítala už s tým a práve nakrúca film o Michaelovi Kocábovi a odsune sovietskych vojsk. Nakoniec rozmýšľala iba deň.
Donútili ju k tomu čísla: za rok v Českej republike znásilnia sedemtisíc žien. Len dve percentá násilníkov sa dostanú pred súd, pričom dostanú bezvýznamné a často len podmienené tresty. Predstava, že niekto znásilní ženu, ju desí, a v snemovni chce dosiahnuť, aby si to vedeli predstaviť aj muži.
Pred dvadsiatimi rokmi znelo v spoločnosti len veľmi málo hlasov, ako bol ten váš. Vašej dcére Olge Špátovej, ktorá s vami nakrútila film Necenzurované rozhovory, bolo vtedy nepríjemné, ako sa vám ľudia vysmievajú za to, že ste feministka. Ako ste to vtedy prežívali?
Vravela som jej, že je mi to jedno. Som feministka a som na to hrdá, pretože bojujem za spravodlivosť. Ešte ani dnes mnohí ľudia nevedia, čo to feminizmus je, a ani niektoré ženy sa k nemu nehlásia. Napriek tomu vidno, že muži si už toľko nedovolia ako kedysi.
Postrehla som v poslednom čase, ako si hovoria: pozri, nemôžeme tam ísť len samí muži, musíme zavolať aj nejakú ženu, musí to byť genderovo vyvážené.
Je to malá, možno smiešna zmena. Ale čo sa dá robiť, päťtisíc rokov patriarchátu zanechalo stopy, ktoré sa nedajú zmazať dvestoročným bojom za rovnoprávnosť.

Cítili ste sa osamotená, keď ste túto tému vniesli do spoločnosti?
Ani nie. Bojovala som, bola to moja úloha a bolo mi jedno, či si niekto myslí, že feministka je nadávka. Naša spoločnosť nebola v poriadku, nebola v poriadku ani po revolúcii. Keď som v roku 1995 nakrútila film Feminizmus po česky, to bola ešte len prvá lastovička.
Bomba prišla, až keď som v roku 1999 nakrútila film O čom snívajú ženy. Zistila som, že nemajú sebavedomie, že sa podceňujú, aj keď sú to skvelé osobnosti. Sú silné a schopné a majú priam magické schopnosti, takže sa ich muži báli, a preto ich zotročili.
Potom prišiel film O čom snívajú muži a vzápätí kniha. Tá musela mnohé mladé ženy pripraviť o ilúzie. Nehovorili vám to?
Vo filme vystupovali skvelí chlapíci, ktorí ženy oceňovali, i keď v osobnom živote sa im až tak nedarilo. V knihe som však mala dvoch mačov, chcela som, aby zaznel aj ich postoj k vzťahu so ženou. Neviem, či sa čitateľky poučia a či si vyberú rovnocenného partnera, človeka, pre ktorého je rovnoprávnosť medzi mužom a ženou samozrejmosťou.
Film O čom snívajú muži som pôvodne robiť nechcela, ale donútil ma k tomu spolužiak Fero Fenič. Fascinovalo ma, že väčšina mužov na moju otázku odpovedala, že snívajú o láske. Snívajú o láske napriek tomu, že budujú kariéru a hovoria len o nej.
Kedysi lovili mamuty a dnes, keď ich loviť netreba, lovia úspechy v kariére. Zároveň vytvárajú fantastické diela vo vede a v umení, v politike a technike. No neistý boj o uznanie z nich robí krehké bytosti.