Je to zvláštne. Študenti, ktorí sa vysmievajú plagiátorom vo vláde a pochodujú za Slušné Slovensko, kopírujú pri písaní seminárnych prác cudzie texty a pomáhajú si google translatorom. Majú niekoľko brigád, aby si zarobili na štúdium, ale nič ich na ňom poriadne nezaujíma.
To sú len príklady nových paradoxov, ktoré režisér MARTIN ŠULÍK spozoroval okolo seba. Začal nad nimi dumať najmä v čase, keď vznikal jeho nový film Muž so zajačími ušami. A cítil, ako sa vyostrili počas posledných dvanástich mesiacov, kým čakal na jeho premiéru.
Ten čas nastal teraz.
Premiéru vám korona už trikrát zrušila. Možno ste to doma komentovali vtipnou poznámkou, vlastnou vášmu humoru. Ako to však prežívate naozaj?
Je to zvláštny pocit. Konečne som pochopil režisérov, ktorým zamkli filmy v trezoroch. Nakrútili film, ale nemali kontakt s publikom, nedostali spätnú väzbu. Som zvedavý, či Muž so zajačími ušami s odstupom času nestratil aktuálnosť, či nezmizol živý nerv, ktorý som v ňom cítil.
Samozrejme, že kiná mi počas pandémie chýbali. Filmy pozerám aj v televízii a na internete, ale mám z nich iný zážitok. Vidieť film v kine je zmyslová skúsenosť. Veľké plátno, priestorový zvuk na vás fyzicky útočia.
Uverili sme, že sloboda je nekonečná. Šulík rozmýšľa, kam nás môže doviesť egoizmus Čítajte Chýbajú vám aj diváci okolo?
Veď to je na kine najkrajšie, pocit spoločného zážitku. Film sa skončí a vy sa o ňom môžete s niekým porozprávať alebo dokonca pohádať.
Môžete ísť na kávu a získať iný pohľad na to, čo ste videli a počuli. To sa doma málokedy stane. Do kina chodím rád, ani pukance mi neprekážajú.
Na Netflixe je aj možnosť zrýchleného pozerania. Využili ste ju niekedy?
To nie je pozeranie filmu, len informatívne pozretie. Ísť do kina je rituál. Musíte si na to urobiť čas, vystúpiť z každodennej rutiny, prejsť kus mesta. Najlepšie ešte s niekým. Keď ste doma sami, zjete večeru, presuniete sa do obývačky - a je po zážitku. Po chvíli zastavíte prehrávanie a idete do chladničky. A niekedy tam aj ostanete.
V malých mestách sa ľudia kedysi aj pekne obliekali do kina. Mali ste aj vy taký zvyk?
Moji rodičia nás naučili chodiť do kina v nedeľu poobede. Detské predstavenie stálo korunu. V žilinských kinách Fatra a Úsvit som z prvého radu videl mnoho filmov. Westerny, rozprávky, mládežnícke filmy. Pamätám si všetky diely Winnetoua, Smrť v sedle, Mackennovo zlato, Lietajúci clipper. Mnohé z nich boli naozaj dobré. Rozmýšľam, či som na ne chodil pekne oblečený. Ale nie, ja som nechodil nikam pekne oblečený.
Len na vlastnú premiéru sa oblečiete.
No oblečiem sa určite.
Ako prežívate samotné premietanie? Nebojíte sa, že to dopadne zle?
Na premiérach dostanete prvú láskavú spätnú väzbu. Premiérové publikum je prajné, sedí tam rodina, kamaráti, ľudia, ktorí na filme pracovali. Ich vnímanie ovplyvňuje nielen samotný príbeh na plátne, ale aj to, aké majú spomienky na nakrúcanie a čo pri tom zažili. Na základe premiéry sa film nedá hodnotiť. Na to treba odstup.
Radšej chodím na predstavenia s obyčajným publikom, tam dostanem reálny obraz, čo si ľudia o filme myslia. Vidím, kedy sa smejú aj kedy odchádzajú. A po ceste domov môžem špekulovať, čo som to vlastne spravil.
Aká je dnes po mesiacoch pandémie medzi filmármi atmosféra? Doprajú si úspech?
Slovenskí filmári zažili za posledných tridsať rokov všeličo a myslím si, že tá intenzívna snaha zlikvidovať národnú kinematografiu nás stmelila. Pochopili sme, že aj keď máme o filme rôzne, často protichodné predstavy, musíme držať pri sebe. Som rád, že sa dokážeme o filmoch rozprávať, vymieňať si názory bez postranných úmyslov.
“Producent Rudo Biermann mi povedal: Ty radšej nič nehovor. Keď rozprávaš o filme, nikto do kina nechodí.
„
Funguje to aj krížom cez rôzne generácie, pretože mladých filmárov učili ich starší kolegovia na VŠMU. Ak sa na film Muž so zajačími ušami budete pozerať pozorne, zistíte, že v ňom hrá sedem režisérov. Všetci sme priatelia.
Problém je, že na filmy máme oproti iným štátom málo peňazí, a tak sú filmári medzi sebou v permanentnom konkurenčnom vzťahu. Finančná podvyživenosť neumožňuje realizovať všetky zaujímavé projekty s rozmanitými poetikami.
Aj preto je pohyb v našej kinematografii trochu ospalý. Ťažké to majú najmä mladí filmári. Dúfam však, že táto napätá situácia vytvára tlak na to, aby sa peniaze rozdeľovali transparentne a zmysluplne. Aby sa neplytvalo.
Martin Šulík, Miroslav Krobot a Zuzana Kronerová pri nakrúcaní filmu Muž so zajačími ušami. (zdroj: GARFIELDFILM)Podľa čoho sa rozhodujete, keď idete do kina?
Som všežravec. U nás doma ide televízia dvadsaťštyri hodín denne. Som zvedavý na to, čo bolo na svetových festivaloch aj na žánrové snímky. Zaujíma ma tvorca, príbeh, forma. Ale času je málo, a tak si ho šetrím na filmy, ktoré by ma mohli prekvapiť. Nedávno som videl Krajinu nomádov a je to krásny film.
V čom ešte môže byť dnes filmár originálny?
