Minule som spomenul, že som bol na predstavení v historickej budove Národného divadla niekedy začiatkom päťdesiatych rokov a že v hľadisku sedelo zopár vojakov, ktorí to dostali rozkazom, a ja. Ja som tam bol dobrovoľne, pretože mi nezáležalo na tom, čo hrajú, bolo mi to jedno, hlavne, že hrali.
To predstavenie, ktoré spomínam, bola hra Ladislava Mňačka. Už jej názov bol odstrašujúci. Volala sa Mosty na východ. Dej bol rovnako prostý ako dôvod, prečo sa hra uvádzala. Išlo o stavbu mosta smerom na východ. Som presvedčený, že ak by sa hra volala Mosty na západ , bolo by určite vypredané.
Hovorilo sa vtedy, že túto hru hrali aj v prešovskom divadle a tamojší tajomník divadla v snahe prilákať publikum premenoval hru na Láska pod mostom alebo Mosty lásky. Neviem, či to bola pravda, ale nečudoval by som sa.
Už si nepamätám, o čom to bolo, spomínam si len, že na javisku naozaj stál kus mosta a pod ním debatovali robotníci, ktovie o čom, ale to sa dá ľahko uhádnuť. Ten najstarší a aj najmúdrejší, ako to v slovenských hrách býva, im varil guľáš a dával dobré rady. Hral ho Gustáv Valach.
