Na bratislavskej VŠMU vyštudovala divadelnú dramaturgiu a teóriu a kritiku divadelného umenia. Ako recenzentka spolupracovala s mnohými periodikami venujúcimi sa najmä divadlu. Pedagogicky pôsobila na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. V súčasnosti prednáša na VŠMU ako externistka. Od ukončenia školy systematicky spolupracuje s mnohými divadlami ako hostka alebo externá dramaturgička. Miriam Kičiňovú poveril vedením Činohry Slovenského národného divadla v septembri 2020 vtedajší generálny riaditeľ Peter Kováč. Od januára 2021 je súčasťou nového vedenia divadla ako riaditeľka činohry.
Aké boli vaše divadelné začiatky? Väčšina divadelníkov má nejakú srdcovú inscenáciu, po ktorej sa rozhodli, že aj oni pôjdu k divadlu. Máte takú aj vy?
Neviem si vybaviť len jednu vec, ktorou sa to začalo. Pamätám si, ako sa chystám na konkurz do detského, v tom čase bábkového divadla, a potom, že doma šijeme bábky – maňušky.
Neskôr to už nebolo bábkové divadlo, ale klasické ochotnícke divadlo. Vo vyššom ročníku na základnej škole si pamätám, že sme chodili do divadla do Košíc a do Prešova. Vybavujem si nejakú nešťastnú operetu a potom Snehulienku.
Potom som bola v Nitre a videla som Bednárikov muzikál Fidlikant na streche. To je určite niečo, čo vo mne zanechalo nejaký emocionálny a hudobný zážitok. To je asi všetko. Bola to taká fúzia, že som to robila, skúšala a videla tieto veci.
Štúdium herectva na košickom konzervatóriu bolo teda prirodzeným vyústením týchto aktivít?
Áno. Bola som aj recitujúce dieťa. Extrovertné dieťa – ktoré nemá problém niečo odmoderovať, niečo povedať, zatancovať, keď na to príde.
Vo vašom prípade je však zaujímavé, že ste prešli štúdiom rôznych divadelných odborov. Najprv herectvo, potom súčasne divadelnú vedu a dramaturgiu.
Áno. Na konzervatóriu som mala onen čudný pocit, že na javisku skôr premýšľam alebo so spolužiakmi analyzujem text. Keď človek sám seba vidí, ako to robí, ako to hovorí, a uvedomuje si, že to nehovorí tak, aby to malo ten správny obsah, z toho sa dalo veľmi ľahko dedukovať, že stojí na opačnej strane.
Váš kolega Dano Majling raz povedal, že v živote stretol len jedného človeka, ktorý nebol divadelník, a predsa vedel, čo zahŕňa práca dramaturga. Je naozaj pravda, že nie je veľa ľudí, ktorí vedia, čo v skutočnosti robíte? Dá sa to vôbec jednoducho vysvetliť?
Je to v prvom rade človek, ktorý v širšom zmysle slova vyberá alebo určuje repertoár divadla, samozrejme, po dohode s umeleckým šéfom alebo riaditeľom súboru. Snaží sa vyhľadávať také témy v spoločnosti, ktoré má zmysel zachytiť do pripravovaného textu, alebo vyhľadávať hotové texty, ktoré už sú odrazom konkrétnej spoločenskej nálady.
A potom je to človek, ktorý stojí blízko pri režisérovi pri vzniku inscenácie. Je to človek, ktorý sa dookola pri skúšobnom procese pýta dve nepríjemné otázky: prečo a ako. Je dôležité, aby robil prvú spätnú väzbu režisérovi, či to, čo si teoreticky pripravili v hlavách analýzou textu a dramaturgicko-režijným konceptom, či sa to naozaj na javisko darí preniesť, či to náhodou nie je len ich túžba dodržať koncept.
Prístup k dramaturgii môže byť rôzny. Sú dramaturgovia, ktorí majú aj mnoho režijných nápadov a už hneď na skúške ich hádžu do pléna. A potom sú takí, čo majú pocit, a ja skôr patrím k nim, že na skúške odpozorujem, ako sa vyvíja situácia, a potom sa porozprávam s režisérom, aby som zrazu nemenila niečo, na čom jemu záleží. Aby sa nestalo, že je na skúške zrazu šesť režisérov a jeden herec dostáva šesť rôznych impulzov, to je nespracovateľné.
Typ komunikácie si asi každý dramaturg nastavuje s režisérom sám. Sú režiséri, ktorí chcú, aby ste hovorili hneď v danom momente všetko. Vyhovuje im to, selektujú nápady aj pred hercami a potom sú takí, ktorí ani nepotrebujú dramaturga.
Dramaturg je človek s literárnym vzdelaním, ale dnes takúto funkciu nahradí akýkoľvek typ intelektuálne podkutého partnera, ktorý vám kladie správne otázky.
Čo môže dnes motivovať mladého človeka, aby sa rozhodol ísť študovať práve dramaturgiu?
Podľa mňa, ten, kto má rad literatúru a cíti sa dobre vo svete textu, preňho je to ideálna voľba. Kto miluje jazyky a má rád komparáciu možností jazyka, prechody jedného jazyka do druhého, pre toho je to ideálne.
