Vica Kerekes: Komplimenty mám rada, čo je zlé na tom, že sa na mňa pozrie muž?

Je neprehliadnuteľná. Kým sme nahrali tento rozhovor, od jedného z vedľajších stolov ju pozoroval neznámy muž. Potom si na ňu zistil kontakt, poslal jej kompliment a pozval na rande. Veľmi ho vraj zaujalo, ako prekladá nohu cez nohu a chcel o jej technike zistiť viac.

Herečka VICA KEREKES sa nad tým pobavila, na to, že priťahuje pozornosť, je zvyknutá.

Odmieta však adorovanie hereckej profesie, nechápe, keď jej kolegovia sa považujú za nadľudí, majú maniere a kladú si podmienky a nerada na pľaci počuje: toto nakrúcame preto, aby sme rýchlo zarobili.

V našich kinách je práve film Snúbenec alebo milenec?, v ktorom hrá hlavnú úlohu. I keď pozorne sleduje, čo sa u nás deje, zo Slovenska nám trochu utiekla. Ovláda päť jazykov, za čo si získala obdiv aj od hollywoodskej hviezdy a žije striedavo v Prahe a Budapešti.

Prečo vás Bratislava ani bratislavské divadlá nezlákali, aby ste tu zostali? V Bratislave ste študovali, nestrhla vás?

Veľa som už rozmýšľala nad tým, prečo nemám Bratislavu až tak v srdci. Slovensko milujem, ale Bratislava je iná. V Bratislave mám kamarátov, dobre sa mi tam robí, ale mesto samotné na mňa pôsobí chladne.

Čím to?

Možno je to spôsobené tým, že príchod na internát ma vytrhol z teplého rodinného prostredia, kde som sa cítila ako v bavlnke. Chýbal mi náš dom a prostredie, kde každý každého pozná.

Vedela som, že sa od rodičov musím odtrhnúť, lebo to skôr alebo neskôr bude nevyhnutné. Chcela som byť samostatná, aj za cenu, že to bude bolieť. No realita ma prekvapila.

Kde ste bývali?

V Mlynskej doline na Átriakoch, takže si viete predstaviť. Bola som zvyknutá na útulnejšie prostredie. Otec mi síce vymaľoval celú izbu, od babičky som si priniesla lampu, ale ani tak to nešlo. V tej izbe som sa cítila sama ako prst.

Súvisiaci článokSúvisiaci článok Herečka z filmu Titane, ktorý vyvolal šok: Musela som posunúť všetky svoje hranice Čítajte 

Každý piatok som už sedela v autobuse smerom Fiľakovo. Cesta vtedy trvala sedem hodín, ako keby som išla do nejakej inej krajiny. V nedeľu večer som potom vymýšľala, prečo sa ešte nemôžem vrátiť.

Škola bola super, ale študovať a podávať výkony bolo čosi celkom iné ako hrať len pre radosť. Prosto, nevedela som sa nájsť, nebola som ani ten typ, čo chodí žúrovať až do noci. A tento pocit mi s Bratislavou zostal spojený.

Dnes žijete v Budapešti aj v Prahe, ako sa v porovnaní s nimi vyvíja Bratislava?

Teraz sa na Bratislavu hnevám. Stavajú sa tam len samé mrakodrapy, aj to je veľmi chladné. Ako keby som bola v klietke. Potrebujem stromy, pôdu, aby som cítila, že som spojená so zemou.

Príroda ma zakaždým vráti späť, a tej je viac v Budapešti a Prahe. Vlastne, aj keď bývam v meste, mesto samotné nepotrebujem. Vždy som na periférii, kde počujem aj vtáky a kde som ďaleko od konzumu. Z neho mi je smutno.

Cítite aj na filme a divadle, že sa z neho robí konzum viac ako kedysi?

Najmä pri filme to cítim. Akoby už nešlo o tvorbu, o hodnoty či náhľady na svet, nejde o presahovanie našich hraníc. Často počujem: dáme to rýchlo dokopy, musíme zarobiť.

Kto to hovorí? Režiséri? Producenti?