Sugestívnym a fascinujúcim rozprávaním nás nemecký novinár a právnik Sebastian Haffner vo svojich spomienkach prenáša do obdobia rokov 1914 – 1933, pričom ich zosumarizoval až v roku 1939, keď sa začínala druhá svetová vojna. Urobil to po tom, ako z pochopiteľných dôvodov emigroval z Nemecka do Anglicka.
undefined Čítajte Od spomienok, ktoré sa našli v jeho pozostalosti, však nečakajte žiadne siahodlhé a nudné pripomínanie historických udalostí. Zrejme predpokladal, že väčšina z nás ich už veľmi dobre pozná. Naopak, ide o autobiografiu, v ktorej Haffner naplno prejavil svoj novinársky talent, ktorý ocenia aj fanúšikovia reportáží, keďže využíva i viaceré prvky tohto živého žánru.
V detstve milovník vojny, neskôr jej odporca
Haffner sa na začiatku knihy sústreďuje na svoje detstvo, ktoré prežíval s rodinou v područí prvej svetovej vojny. Aj keď on sám to takto vtedy vôbec nevnímal, dokonca ho vojna fascinovala a sledoval ju s nadšením malého chlapca. Uvádza však, že za týmto očarením určite nestáli jeho blízki, pretože aj jeho otcovi prinášala vojna iba utrpenie.
(zdroj: Foto - Archív SME)Kritické myslenie teda v jeho rodine rozhodne nechýbalo, nadšenie z vojny počas prvých týždňov sledovali s veľkými pochybnosťami. A keď nastúpila psychóza nenávisti, jeho otec k celej situácii zaujal hlboký odpor.
Napriek tomu však medzi riadkami Haffner naznačuje, že nebolo jednoduché postaviť sa na opačnú stranu a stať sa kritikom konania vlastného národa. Jeho otec si ako lojálny vlastenec napokon predsa len želal víťazstvo Nemecka. „Ako mnohí z jeho generácie mal liberálneho ducha a v kútiku duše bol presvedčený, že vojna medzi Európanmi je prežitok.“
