Správy, ktoré o trestnom systéme v Iráne podáva Amnesty International, navodzujú atmosféru stredovekého teroru.
Ľuďom sa stáva, že ich odsúdia bez toho, že by sa zúčastnili na svojom vlastnom procese, pretože im úrady neoznámili, kedy sa majú dostaviť. Prípadne ich nevyzdvihnú z cely predbežného zadržania a nestihnú postaviť pred tribunál včas.
Neraz pritom obžalovaní nemajú ani obhajcu, lebo im štát žiadneho nepridelil, prípadne im ho nepovolil.
Pre svojho guru Osha bola schopná zabíjať. Fanatička Šíla dodnes nič neľutuje Čítajte Takto sa v Iráne rozhoduje aj o treste najvyššom, o treste smrti. V krajine je doteraz v platnosti, a to za rôzne typy previnenia: udeľuje sa za homosexuálne vzťahy, užívanie drog, rúhanie sa, krádež.
Ženy, ktoré obvinili z cudzoložstva, ešte môžu pocítiť, aké je to umierať pri ukameňovaní.
Trest smrti je tragédiou pre odsúdeného a jeho blízkych. Ale aj mimoriadne náročnou situáciou pre tých, čo ho majú vykonať. O nich vznikol film Niet zla medzi nami, ktorý vlani zvíťazil na festivale v Berlíne a dnes je aj v našich kinách.
Neposlúchnuť je nemožné
Pouya od úzkosti nemôže spať a je mu na vracanie. Ráno ho čaká poprava. Dal by aj nepredstaviteľnú sumu peňazí za to, aby ju nemusel vykonať, ale iránsky systém je neúprosný.
Neuchádzal sa o túto prácu, nie je ani zamestnaný vo väzení. Popravovať je povinnosťou, ktorá mu plynie z vojenskej služby.
