Všade je veľmi málo veľkých spisovateľov, končí odpoveď na otázku o židovských spisovateľoch po druhej svetovej vojne Isaac Bashevis Singer v knihe The Paris Review. 60. roky.
Ostrá obžaloba totalitnej moci Čítajte Bizarné je, že táto posledná veta knihy zaznie vo výbere rozhovorov zo 60. rokov, kde sú okrem neho ešte Simone De Beauvoir, Saul Bellow, Jorge Luis Borges, William Seward Burroughs, Louis-Ferdinand Céline, Jean Cocteau, Aldous Huxley, Jack Kerouac, Henry Miller, Vladimir Nabokov, Boris Pasternak a Ezra Pound.
Podobný výber vyšiel aj z 50. rokov – a mená ako Capote, Eliot, Faulkner, Greene, Hemingway, Moravia, Saganová sú veľkým pokušením.
Trinásť veľkých mien 60. rokov na tristo stranách je veľká nálož nielen pre čitateľa, ale aj pre recenzenta, ak má na pol strane v časopise postihnúť to najdôležitejšie z dôležitého, to najvýstižnejšie z výstižného – a pritom len Kerouac alebo Nabokov by mu stačili na celý článok.
Haiku podľa Kerouaca
Má sa teda sústrediť na Kerouacovu tvorivú metódu, ktorú on sám pomenoval ako zámer „rútiť sa dopredu ako parný stroj ťahajúci náklad o sto vozňoch s ošúchaným služobným vagónom na konci, tak som vtedy písal a stále sa to dá, ak si uvažovanie počas prúdového písania zachováva svoju čistotu a úprimnosť a nadšenie z toho, ako dielo dýcha svojím vlastným životom“?
