Po premiére filmu Láska pod kapotou v Karlových Varoch sa naplnená sála bez váhania postavila a začala tlieskať. Vzápätí prišlo zaváhanie: a prečo vlastne tlieskame? Z hlavného hrdinu, nezlomného životného smoliara, pretekára a fanúšika autokrosu Jaroslava Vávru, ktorý si získal počas hodiny a pol sympatie publika, sa nakoniec vykľul človek s nebezpečnými politickými názormi.
Režisér MIRO REMO uznáva, že aj on je po niekoľkoročnej práci v rovnakom konflikte. Jeho film publikum prefacká a prekvapí rovnako, ako prekvapil jeho samého.
Príbeh človeka, ktorý „žije svoj život ako o život“ a cíti sa pritom obeťou, príde do slovenských kín 9. septembra.
Nájsť takého zaujímavého filmového hrdinu, ako je Jaroslav Vávra, je veľké filmárske šťastie. Myslíte si, že ste si ho zaslúžili, alebo to bola náhoda?
Keď robíte to, čomu veríte, šťastie si vás nájde. Keď myslíte pozitívne, neprepadnete skeptickej stránke života, hviezdy sú vám naklonené. Samozrejme, neprichádza to vždy, ale treba byť pripravený. Potom sa človek nebojí ani vtedy, keď narazí na životné kontrasty. Má odvahu ich zobraziť.
Ale už som počul aj to, že som dieťa šťasteny.
A čím ste si to vyslúžili?
Už keď som prišiel na vysokú školu, robil som krátky film o bezdomovcovi. Práve v deň, keď sme nakrúcali, sa dozvedel, že sa mu narodila dcéra. Vôbec o tom netušil, a celý film je len o tom, že sa to dozvedá. A od vtedy sa to so mnou ťahá.
“Natrafili sme na chlapíka, ktorý vyzeral ako Daniel Landa. Naším mottom bolo, že hľadáme človeka, ktorý žije život o závod. Nielen na dráhe, ale aj v súkromí. Spýtali sme sa ho teda, či niekoho takého nepozná a on povedal, že pozná. Neverili sme mu veľmi, ale šli sme s ním.
„
Okrem toho, môj otec bol amatérsky filmár a sníval o tom, že sa stane profesionálom. Nikdy sa mu to nepodarilo, nemohol nastúpiť ani na školu.
Nebohý Vlado Balco, môj učiteľ, mi zvykol hovoriť, že ja som jeho celoživotnou satisfakciou. Pritom ja som nikdy netúžil študovať, dokopy som videl sto filmov. Otec mal obrovskú videotéku a obrovské znalosti, mňa niečo také nikdy nebavilo.
Takže možno som si to ani nezaslúžil, len sa to akosi stalo. V Trenčíne som najprv študoval mechatroniku, aby som sa vyhol vojenčine. Keď som sa v tom nenašiel, skúsil som VŠMU. Neprijali ma na strih, neprijali ma kameru, až na tretíkrát ma prijali na réžiu a dnes si robím strih, kameru aj réžiu.
Čím to, že vás lákajú ľudia na okraji spoločnosti?
