Vyštudovala dramaturgiu na Katedre divadelnej réžie a dramaturgie Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Od roku 2006 je riaditeľkou Divadelného ústavu v Bratislave, ako aj riaditeľkou festivalu súčasnej slovenskej a svetovej drámy Nová dráma/New Drama. Je autorkou niekoľkých televíznych scenárov a dramatických textov pre divadlo a rozhlas. Režijne a dramaturgicky sa podieľala na viacerých inscenáciách novšej európskej drámy. Ako autorka, spoluautorka či prispievateľka sa podpísala pod vznik domácich i zahraničných publikácií, knižných zbierok a zborníkov. Od roku 2016 vyučuje na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave teóriu drámy, dejiny teórií divadla a drámy a tendencie v dráme a divadle 20. storočia.
Aké boli vaše divadelné začiatky? Pamätáte si konkrétny moment, inscenáciu či zážitok, kedy sa vo vás zrodila láska k divadlu?
Ten okamih si pamätám, akoby sa stal dnes. Bol to intenzívny divadelný zážitok, priam iniciačný, keďže som si uvedomila princíp zrodu inscenácie. V našom ochotníckom divadle sme experimentovali a hľadali vlastný prejav. Vyskúšali sme si všetky formy divadla, boli sme slušne drzí, veľa sme diskutovali, cestovali na festivaly, sledovali domácu aj zahraničnú scénu.
V istom okamihu nás začlenili aj do práce tzv. staršej skupiny, ktorá pracovala na poloprofesionálnom princípe v spolupráci s profesionálnymi režisérmi, hudobníkmi, scénografmi a pod.
Naštudovala som postavu bojovnej Lampitó v pripravovanej Aristofanovej Lysistrate v réžii Ľuba Majeru a vo skvelom preklade Vojtecha Mihálika. Bola som fascinovaná možnosťami divadla, ale najmä hľadaním výpovede.
Nadchýnalo ma poznanie, ako jediné gesto môže otočiť význam, koľko variácií ukrýva v sebe jediná scéna. Moje rozhodnutie zaoberať sa profesionálne divadlom vyzrelo už počas tohto skúšobného procesu.
Absolvovali ste štúdium divadelnej réžie a dramaturgie u významného slovenského režiséra Ľubomíra Vajdičku, ktorý pôvodne vyštudoval divadelnú teóriu a kritiku. Dá sa povedať, že vy ste postupovali opačným smerom ako váš pedagóg – od praxe ste sa dostali až k teórii a kritike. No dá sa vôbec divadlo teoreticky skúmať a zastrešiť? Na čo je divadlu potrebná teoretická reflexia?
Dejiny teórie divadla a drámy ma fascinovali odjakživa. Škola moje záujmy prehĺbila, systematizovala a následná prax ukázala, ktorým smerom sa budem uberať ako teoretička. Je to bazálna záležitosť. Intuícia a nespútaná kreativita je u tvorcov základom, ale bez dôkladnej teoretickej prípravy cítiť koncepčnú disharmóniu.
Spomínaný prof. Vajdička nás počas štúdia viedol veľmi striktnou cestou poznania a spoznávania. Divadlo je svojou podstatou multidisciplinárne umenie, zastrešuje slovo, pohyb, hudbu, obraz a vy sa musíte dôkladne orientovať nielen v divadelnej vede, ale aj príslušných vedných odboroch, aby ste vytvorili synkretické dielo.
Zaujímavou a skúmanou otázkou je, v akom vzťahu sú teória a prax, ktorá z nich je dominantná, prvoradá, základná. Domnievam sa, že by mali rásť v harmónii a navzájom sa dopĺňať. Pretože v konečnom dôsledku teóriu z javiska necítite, ale je rozpustená v každej replike herca, v každej svetelnej zmene, farebnej škále kostýmov.
Základnú triádu poznania divadla tvoria jeho história, teória a kritika a vy sa s nimi stretáte na dennej báze. Zobrazujú kultúrnu pečať našej spoločnosti a z týchto dôvodov je potreba teoretickej reflexie mimoriadne dôležitá. Nielenže zanecháva stopy minulosti, ale formuje osobnosť, kultivuje spôsob vyjadrovania názorov. A je jedno, v akej oblasti sa pohybujete.
Okrem réžie a dramaturgie, divadelného manažmentu a divadelnej kritiky tvoria významnú časť vašej umeleckej činnosti aj preklady srbskej drámy. Ako rodáčka z Vojvodiny máte prehľad o umeleckom dianí v krajinách bývalej Juhoslávie. Sú rozdiely v inscenovaní, dramatickej tvorbe či teoretickom zázemí v Srbsku a na Slovensku veľké alebo tu stále cítiť istú príbuznosť slovanských krajín?
Ak by som si mohla dovoliť isté zjednodušenie, tak by som povedala, že v krajinách bývalej Juhoslávie bolo profesionálne divadlo odjakživa prepojené s politikou a reagovalo na spoločensko-politickú situáciu. Veľmi drzo, odvážne a bez metafor.
Spoločenská situácia na Slovensku či v Československu a v bývalej Juhoslávii sa vyvíjala diametrálne odlišne a presne také je súčasné srbské a slovenské divadlo. Zažili poriadne turbulencie. Na Slovensku najmä po roku 1968, v Srbsku po roku 1991 počas poslednej občianskej vojny. Tieto situácie nemôžu umelci ignorovať, nenechávajú ich ľahostajnými a aj podvedome sa dostávajú do ich tvorby.
