Ani neviem, či nazvať knihu Pasca Petra Jaroša súborom rozprávaní, spomienok či esejí a čŕt. Ale spoločnou líniou, ktorú som v textoch vnímal, je stále uvedomovanie si plynutia a premenlivosti času. Peter Jaroš väčšinu letných dní trávil v rodnej liptovskej dedine Hybe, a tak sme si písali a telefonovali.
Návraty do minulosti sú aj obzeraním sa za zmyslom (a absurdnosťou) tohto života. Zdá sa, že ten najdôležitejší motív textov v knihe Pasca je taký nenápadný – vlastne nebyť sám. Lebo samota je zároveň prázdnota. Alebo sa mýlim?
