"Všetko je to úplne triviálne. Je to technológia Hollywoodu osemdesiatych rokov," hovorí o svojej mechatronickej bábke jej autor Ivan Martinka. Publikum divadelného festivalu Dotyky a spojenia v Martine však v diskusii po predstavení fascinovane sleduje a počúva výklad toho, ako táto bábka funguje.
Nečudo. Len málokto, v divadle aj kdekoľvek inde, mal možnosť na vlastné oči vidieť mechanizmus, ktorý herec ovláda pohybmi mimiky.
Bábka niekomu pripomína prehistorického plaza, inému rybu žijúcu v morských hlbinách či dokonca legendárneho filmového Votrelca. V každom prípade je fascinujúca, znepokojivá, strašidelná aj svojsky krásna ako celá inscenácia Svetlonos. Je o prekonávaní toho najtemnejšieho, s čím môže človek bojovať.
Vedel, že sa stane niečo zlé
"V tom temne som sa začal topiť a cítil som, že moja osobnosť sa začala meniť. Navonok som to bol stále ja, no vnútri to už tak nebolo. Vedel som, že sa dostávam na hranu a ak sa niečo nestane, stane sa už len niečo veľmi zlé," otvorene počas diskusie hovorí Martinka o jedenapolročnej etape hlbokej depresie.
Táto skúsenosť vyústila do vytvorenia postavy Svetlonosa – bludičky, ktorá ľudí láka hlbšie a hlbšie do temnoty.
