Na sivý múr divadelnej scény ružovou farbou napíšu: „Lorca je buzerant.“ Tieto tri slová sú dôvodom, prečo slávneho španielskeho básnika a dramatika v roku 1933 falangisti vyvliekli z jeho úkrytu u príbuzných, tri dni ho väznili a mučili. Po poprave jeho telo hodili do neoznačeného hrobu.
Federico García Lorca mal vtedy iba 38 rokov, nedožil sa ani uvedenia svojej poslednej hry Dom Bernardy Alby. „Je to hra o múroch a väzeniach, o pokrytectve a takzvanej morálke, o násilí v spoločnosti a o násilí v človeku,“ vraví postava Lorcu v hre Dom, ktorú tesne pred začiatkom pandémie uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre.
Dodnes mala inscenácia sotva desať repríz. Patrí však k tomu najlepšiemu, čo v uplynulom období na slovenských javiskách vzniklo, a právom sa tak zaradila do výberu martinského festivalu Dotyky a spojenia.
Zaznie aj Marian Kuffa
Divadlo Andreja Bagara plánovalo Dom Bernardy Alby uviesť ako spomienku na významnú inscenáciu Jozefa Bednárika, ktorý ju tu režíroval v roku 1979. Hoci podobné výročné uvedenia nebývajú vždy šťastné, teraz to rozhodne neplatí. Dôvodom je najmä výber režiséra Mariána Amslera, ktorý spolu s autorkou Annou Saavedrou vytvorili novú verziu hry s názvom Dom.
Hlavnú líniu stále tvorí príbeh despotickej matky Bernardy, ktorá po smrti svojho muža uzavrie dom na osem rokov tradičného smútku a svojim dospievajúcim a dospelým dcéra bráni v akejkoľvek slobode. Fyzickej, názorovej aj emocionálnej a sexuálnej.
Úprava rozvíja aj dejovú líniu posledných dní Lorcovho života, jeho spomienky na svoje lásky a život v spoločnosti, ktorá jeho sexuálnu orientáciu popierala a kruto trestala.
