René Descartes ho prirovnával k hydraulickej pumpe, Sigmund Freud v ňom zas videl parný stroj. Taliansky novinár Marco Magrini sa však rozhodol zájsť ešte o kus ďalej a nielenže poňal mozog ako spotrebič, ale rovno k nemu napísal aj príručku, v ktorej prehľadne a s nemalou dávkou humoru zhŕňa najnovšie poznatky z neurobiológie.

Hneď v úvode sa tak dozvieme, že mozog je vlastne sieť sietí (iných sietí), má viaceré okruhy a k jeho základnej výbave patrí neuveriteľných 150-tísíc kilometrov nervových vláken, čo by teda mohla byť celkom slušne dlhá niť myšlienok, keby mi autor metaforu vzápätí nepokazil konštatovaním, že informácie sa nenachádzajú v telách nervových buniek, ale v spojeniach medzi nimi, v synapsiách.
Oxytocín, orgazmus a kolektívna produkcia hudby
Po technických parametroch mozgu sa bližšie oboznámime aj s jeho architektúrou, zistíme čosi o prenose vzruchov i procese učenia sa, autor nadškrtne i filozofickejšie otázky týkajúce sa slobodnej vôle, zašpekuluje si o možných budúcich aktualizáciách a dôjde aj na neurochemickú povahu lásky.

Čitateľ sa napríklad dozvie, že oxytocín, neuroprenášač a hormón navodzujúci pocit spriaznenosti, ktorý zaplavuje mozog matky a dieťaťa pri dojčení či mozog milencov pri orgazme, sa vo veľkom vytvára aj pri kolektívnej produkcii hudby, práve preto, že si od zúčastnených vyžaduje zosúladenie svojho individuálneho tempa s tempom ostatných hudobníkov, jeho prudké uvoľňovanie sa však pozoruje pri psoch, keď pozrú svojmu pánovi do očí.
Hoci dôsledné držanie sa štruktúry používateľskej príručky autorovi funguje prekvapivo dobre a kapitoly s názvami ako inštalácia či účinnosť prinášajú mnohé úsmevné momenty, občas si tento prístup predsa len vyžaduje priveľký dôraz na podrobnosti, inde, naopak, ústi v skratkovitosť. Ak sa však čitateľ nedá odradiť, nájde v knihe mnoho zaujímavostí, sem-tam sa pobaví a možno sa aj namotivuje.