Sú oveľa náchylnejší dať sa rozptýliť, trpia spoločenskou obsesiou a chýba im dôraz na detail. Nie, to nie je diagnóza, len malá zmena perspektívy. Takto by vyzeral profil obyčajného „neurotypického“ človeka z pohľadu autistu.
Dlhovali mu pápeži i cisári Čítajte Americký novinár Steve Silberman sa niekedy začiatkom milénia začal zaujímať o to, čo vtedy vyzeralo ako epidémia autizmu. Študoval materiály, rozprával sa s lekármi, rodičmi i so samotnými autistami, no predovšetkým hľadal súvislosti. Výsledkom jeho vyše desaťročie trvajúcej investigatívnej práce tak nie je len pútavo prerozprávaná história jednej diagnózy, ale aj nový pohľad na to, čo vôbec znamená byť normálny.
Dlhá cesta k pochopeniu
Už v tridsiatych rokoch vedel viedenský lekár Hans Asperger, že v jeho zverencoch, skupine výstredných, ale utiahnutých detí, ktoré spája netypická, aj keď nie nevyhnutne vysoká inteligencia, sa skrýva nevšedný potenciál. No Asperger vedel i to, že bez individuálneho prístupu a adekvátnej podpory sa tento potenciál nerozvinie. Naopak, prejaví sa ako postihnutie.
Pojem Aspergerov syndróm sa dnes používa na označenie jednej z porúch autistického spektra, ktoré je chápané ako kombinácia viacerých diagnostických entít, pravdepodobne s pôvodom v génoch prítomných i v širokej populácii – všetko v súlade s Aspergerovými pozorovaniami. Žiaľ, odkaz tohto výnimočného lekára zanikol v zmätku druhej svetovej vojny a dopracovať sa na úroveň jeho poznania trvalo ľudstvu dlhé dekády.
Dekády, počas ktorých sa väčšine autistov nedostalo ani podpory, ani pochopenia. A napriek tomu, že od „života nehodného žitia“ či elektrošokmi vynucovanej normalizácie sme prešli dlhú cestu, nie sme na jej konci. Zďaleka nie.
