Najnovšou knihou Zjedol som Lautreca (Slovart 2021) zrejme Vanda Rozenbergová trochu šokuje slovenských čitateľov. Téma únosu detí (dokonca nie v celkom negatívnej verzii) nie je v domácej literatúre bežná. Autorka však postavila svoj príbeh aj na ďalších pilieroch – na netradične stvárnenom vzťahu matky a syna a na „emotívnej kultúrnej mape dvadsaťpäťročného muža“.
Pri čítaní vašej knihy Zjedol som Lautreca mi okamžite napadli dve veci. Kniha vyjde o niekoľko dní, takže nebudeme veľa prezrádzať. Prvou je vaše pôsobenie v organizácii Deti Dunaja, kde ste sa venovali deťom z detských domovov, chudobným aj týraným deťom. Ešte pre nich pracujete?
Ja vlastne neviem, už druhý rok všetky tieto aktivity stagnujú. Dúfam, že tento rok už budeme mať spoločné pečenie medovníkov na Vianoce.

V Lautrecovi totiž máte jednu postavu, Aurela a nemohol mi neprísť na um jeden chlapček, o ktorom ste mi hovorili v rozhovore pre Magazín o knihách pred piatimi rokmi (október 2016). Teraz to odcitujem: „Chodí s nami jedenásťročný chlapec, zasiahlo ho 25 000 voltov z elektrického vedenia. Je z veľmi skromnej rodiny. Bláznili sme sa v bazéne a deti vôbec neriešili to, ako vyzerá jeho poškodená koža, takto poničené telo. A chlapec sa okrem nenásytného pobytu v bazéne celý týždeň hral s jediným smetiarskym autíčkom, bolo silné sledovať jeho hru.“ Bol ten chlapček predlohou pre Aurela? V Lautrecovi ste ho pravdaže posunuli inam, ale tá desivá osamelosť bola príznačná aj pre Aurela.
Úprimne, na svoje rozprávanie o ňom som zabudla, a Zjedol som Lautreca bola pôvodne len poviedka. Skôr ma prenasledovala koncepcia vzťahu hlavného hrdinu s matkou. To bol prvý a jediný plán a o tom bola poviedka.
Zrejme by žáner poviedky ten motív uniesol, aj v románe je veľmi silný.

Potom som čítala rozhovor s jedným mužom z pražskej záchranky, ako skutočne žijú niektorí ľudia a uvedomila som si, že aj ja som videla také obrazy, obrazy tohto sveta. S chlapcom, ktorého som pred rokmi spomínala v rozhovore, som sa odvtedy nestretla, ale priebežne, občas, si píšem s jeho mladším bratom, lebo on sám, povedzme teda Aurel, príliš nekomunikuje. Práve ten odstup ma inšpiroval k postave, ktorú spomíname.
A druhá vec, ktorá mi napadla, bol text E. A. Poea Filozofia básnickej skladby, v ktorej podrobne analyzuje vznik poémy Havran. Tu odcitujem len jeden odsek, po tom, ako vyriešil rozsah básne, zmysel, refrén „nevermore“ aj postavu havrana: „Kterýpak ze smutných námětů je podle obecného soudu lidstva nejsmutnější? ...smrt krásné ženy je ... nesporně nejbásničtějším námětem na celém světě a rovněž je nepochybné, že se pro takový námět nejlépe hodí ústa truchlícího milence.“ Trochu vás podozrievam, že ste podobne zostavili aj Lautreca – spojili ste si osudy nevinných detí z beznádejne chudobných pomerov s častými pobytmi v zahraničí – a výsledkom je román (aj) o obchodovaní s deťmi. Veľmi sa mýlim?