Môže byť dystopia romantická? Nežná a krehká? A zároveň desivá, hororovo strašidelná? Exotická, neurčitá a pritom taká prítomná, akoby sa odohrávala tu a teraz, niekde v susednom okrese a my sme si nič nevšimli?
Surfovanie poskytuje útechu zlomeným Čítajte Áno, práve o tých posledných slovách – a my sme si nič nevšimli – je kniha japonskej autorky Yoko Ogawovoej Ostrov bez pamäti (prel. M. Gálisová, Lindeni 2021), ktorá vychádza v slovenskom preklade. Táto kafkovsky absurdná próza síce vyšla v origináli už v roku 1994, ale do medzinárodného povedomia sa dostala len vlani, keď získala vďaka prekladu do angličtiny American Book Prize.
Čo si pamätáme
(zdroj: Foto - Archív SME)Príbeh sa začína nevinne, na jednom nemenovanom ostrove stretávame krehkú spisovateľku, ktorá sa pokúša spomenúť si na veci, ktoré z ostrova zmizli tak, ako zmizli jej mama a otec. Postupne sa dozvedáme, že ostrov je akási ponurá bizarná totalitná krajina, kde miznú nielen veci, ale aj spomienky na ne. Spočiatku sú to len akoby stopy detstva, nejaké tie cukríky, parfumy. Lenže na ostrove vládne Pamäťová polícia, ktorá sa stará o to, aby s vecami mizli aj ľudia, ktorí si ich pamätajú. A my sme si nič nevšimli, dalo by sa dodať – pamätníci socializmu si isto spomenú.
Práve takýmto človekom je aj redaktor R, ktorý sa stará o autorkine romány, a keďže je v ohrození, rozhodne sa ho rozprávačka schovať u seba v byte. Tretím do partie je starec, ktorý býva na nefunkčnej lodi a pomáha dvojici so životom v ilegalite.
