Vraví, že keď má niečo zapriať spevákom, vždy im praje najmä zdravie. A dobre vie, o čom hovorí. Sám by ešte s radosťou spieval, keby mu to zdravie umožnilo.
V sobotu 25. septembra oslávi slovenská operná ikona PETER DVORSKÝ sedemdesiatku. K okrúhlemu životnému jubileu mu Slovenské národné divadlo pripravilo slávnostný koncert, na ktorom vystúpia zahraničné aj domáce operné hviezdy.
Peter Dvorský si pri tejto príležitosti zaspomínal na svoju neuveriteľnú spevácku kariéru, na roky, keď dosiahol operný Olymp, no podelil sa aj o to, či mu je ľúto, že sa jeho kariéra skončila skoro, a čo si myslí o súčasnej opere.
Pamätáte sa, kedy ste sa zamilovali do opery?
Pamätám. Ako dedinský chlapec som operu dlho nepoznal, až kým som neprišiel prvýkrát do Opery do SND.
Koľko ste mali vtedy rokov?
Mal som vtedy jedenásť rokov. Bol to školský zájazd, z našej školy išla jedna alebo dve triedy, a ešte asi dve ďalšie školy. Prišli sme na doobedňajšie predstavenie Eugena Onegina. Vtedy som prvýkrát videl a počul naživo operu.
Bol som úplne hotový, lebo dovtedy som doma intenzívne spieval, ale všetko rad radom – populárne aj ľudové piesne, ale árie som nespieval, lebo som ich nepoznal.
Neskôr som ich počúval z platní, ktoré mi otec nosil zo služobných ciest zo Sovietskeho zväzu.
Sovieti odkopírovali všetky najlepšie platne, čo sa na západe predávali. Otec vedel, že inklinujem k tenorom, že spievam vysoké tóny, tak mi nosil platne takých mien ako Mario del Monaco, Guiseppe di Stefano, Franco Corelli. Samé slávne mená. Keď som to doma počul, zostal som ako obarený.
Čo vás na tom uchvátilo?