SME

Premiér vydiera prezidenta (ukážka z knihy Andreja Kisku)

Exprezident Andrej Kiska (Zdroj: SME/Jozef Jakubčo )

Ukážka z knihy Andreja Kisku Prezident - Dvadsať dní na prežitie exkluzívne v denníku SME.

Kapitola 1: Sľubujem vernosť republike

Kapitola 5: Rakúsky prezident

Kapitola 6: Rusko a Ukrajina

Kapitola 40: Premiér a prezident

Andrej Kiska: Prezident - Dvadsať dní na prežitie

Kapitola 1

nedeľa 15. júna 2014, 12.00,
Reduta, Bratislava

„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“

Patrik prečítal svoj sľub s pokojom. Aspoň navonok tak pôsobil. Nikdy nebol zvlášť dobrým rečníkom, ale už si počas kampane na veľa vecí zvykol. Aj na prejavy pred kamerami, aj pred stovkami ľudí. A keď čítal sľub, vedel, že je to jedna z ľahších častí tohto dňa.

Sľub skladal predsedovi Ústavného súdu. Príjemný človek s obočím hustým ako Brežnev, ktorý bol napriek svojim skoro sedemdesiatim rokom vždy v dobrej kondícii.

Na príliš tesnom obleku sa mu vrch saka odchyľoval od hrude. Ako vždy bol nedbanlivo oholený. Časť chlpov spod košele mu prerástla aj na krk a zatočené štince vlasov nad každým uchom zúfalo volali po zásahu holiča. Sálalo však z neho niečo, čo Patrik nazýval vôňa chlapa. Človeka, s ktorým sa nemusí vo všetkom súhlasiť, ale jeho činy sa dajú pochopiť a jeho slovo bude platiť.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Sľubujem,“ ukončil Patrik svoj prejav, podal predsedovi ruku a sadol si na ťažkú neforemnú stoličku, aby podpísal sľub, ktorý práve zložil. Trochu s napätím, či sa nestane nepríjemná situácia ako prezidentke pred ním, keď pero po napísaní prvého písmena odmietlo poslušnosť. Zmätok v zháňaní náhradného pera sledovaný celým národom ostal navždy vrytý vo vtipoch o prezidentke a o jej pere. Patrikova obava sa však nenaplnila. Hrubé, neforemné, drahé plniace pero písalo bez problémov.

Čmáranica pod sľubom ani nepripomínala jeho zvyčajný podpis. Vedel, že kamery snímajú jeho ruku, a preto sa ho snažil spraviť čím väčší. Za neúhľadne napísané meno by sa na základnej škole možno nehanbil, ale teraz mu jeho dielo pripadalo nedôstojné. No čo už, povedal si a usmial sa.

V sále zaznel potlesk. Zo začiatku trochu mdlý, nenápadný, nesmelý. Vychádzal niekde zo zadných radov. Vedel, že tlieskajú priatelia, ktorých pozval na inauguráciu. Usadili ich celkom dozadu, akoby boli len komparzom na doplnenie sály. Netušili, či môžu tlieskať alebo nie, či je to ten správny okamih, a tak to vyskúšali. Zvyšok sály sa k nim zo slušnosti pridal.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C89Z7 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Alexej Fulmek sa narodil 3. február 1966 v Bratislave. Študoval žurnalistiku na filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1989 nastúpil do Smeny ako redaktor kultúry. Neskôr (1992) sa stal zástupcom šéfredaktora Karola Ježíka a 15. januára 1993, keď vznikol Denník SME, sa stal riaditeľom vydavateľstva Petit Press, ktorým je dodnes. Je ženatý, má dve dcéry.

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu