Z tradície európskej kultúry vzišiel vizuálny umelecký druh, ktorý podobne ako výtvarné umenie komunikuje s percipientom pomocou obrazov, ktoré na rozdiel od tých v galériách nie sú statické, ale sú usporiadané v dynamických choreografických celkoch. Vitalitu živých tanečných obrazov určuje rytmus a tempo, jeho emóciu hudobná, literárna alebo iná predloha (a umelecké schopnosti interpretov). Balet ako špecifický a jedinečný druh umenia vytvára prieniky s inými umeleckými druhmi, obohacuje a vyvíja sa. Vďaka schopnosti univerzálne komunikovať sa balet postupne rozšíril po celej zemeguli. Na začiatku 20. storočia v čase rastúceho diváckeho záujmu a veľkého „baletného osídľovania Zeme“ preťala svet takmer neprekonateľná ideologická hranica. Existencia dvoch paralelných svetov definovala aj vývoj dovtedy nadnárodného (nielen) baletného umenia, ktoré sa začalo vyvíjať v dvoch izolovaných líniách.
Zo Západu do Ruska
Obzretie do minulosti odhaľuje pútavý príbeh baletného umenia, ktoré sa najskôr šírilo Európou, aby si ho neskôr úplne prisvojil ruský ľud a ktoré sa ako bumerang vrátilo na Západ a podrobilo si Európu a potom celý svet.
Začiatok vzrušujúcej cesty by sme mohli datovať k vzniku Kráľovskej akadémie tanca v Paríži v roku 1661, ktorej poslaním bolo z vôle kráľa Ľudovíta XIV. chrániť čistotu tanečného štýlu. Nová vznešená umelecká forma si rýchlo získavala srdcia šľachty naprieč starým kontinentom a v roku 1738 boli položené základy baletnej školy i v cárskom Rusku.
Hovoriť v tejto súvislosti o ruskom balete by bolo predčasné, keďže ho v tomto období formovali najmä Francúz Jean-Baptiste Landé, Talian Giovanni Canzianni a Rakúšan Franz Hilverding.
Po období vrcholiaceho baletného romantizmu v Paríži a vo Viedni (cca 1830 – 1860) mnohí francúzski baletní majstri našli uplatnenie v Petrohrade. Kým baletný ošiaľ v druhej polovici 19. storočia v Európe slabol, v Rusku sa s príchodom Francúza Mariusa Petipu začala éra, ktorá dala svetu skvosty klasického baletu ako Labutie jazero, Luskáčik či Raymonda.
Vďaka nepretržitému prílevu baletných umelcov z celej Európy predstavoval prekvitajúci cársky ruský balet eklektickú zmes tanečných škôl a štýlov, ktorú v Rusku modifikovali a dali jej „dušu“. Rusko si klasický balet vzalo za svoj. Ale rovnako ako vyšli z módy romantické balety v polovici 19 storočia, i veľkovýpravným baletným eposom mal byť čoskoro koniec.
Začiatkom 20. storočia navštívila niekoľkokrát Rusko americká tanečnica Isadora Duncan, ktorá ako svieži vietor vniesla do ťažkopádneho dekoratívneho tancovania závan slobodného pohybu. Jej vystúpenia v rokoch 1904 a 1905 ovplyvnili myslenie mladých ruských tvorcov a predznamenali koniec petipovskej éry.
Z Ruska na Západ
Stojaté vody stagnujúceho baletného umenia na Západe začiatkom 20. storočia rozvíril príchod ambiciózneho impresária Sergeja Ďagileva a jeho ruských sezón, ktoré odštartovali v roku 1909 hotovú umeleckú revolúciu.
Ďagilevova schopnosť vycítiť výnimočné talenty, odvaha experimentovať a odkloniť sa od tradicionalistických inscenačných stereotypov a v neposlednom rade schopnosť spájať umelcov naprieč širokým spektrom priniesla svetu diela, ktoré dnes patria do zlatého fondu kultúrneho dedičstva a ktoré ovplyvnili smerovanie baletu v 20. storočí.
Či už to bola erotická Šeherezáda Rimského-Korsakova, pohanské Svätenie jari Igora Stravinského v choreografii legendárneho Václava Nižinského, impresionistické Faunovo popoludnie s výpravou Léona Baksta alebo Trojrohý klobúk španielskeho skladateľa Manuela de Fallu s Picassovou výpravou, Modrý vlak Bronislavy Nižinskej s módnymi kostýmami od Coco Chanel až po ikonického Apolóna Georgea Balanchina, ktorý definoval nový tanečný štýl.
