Opera Dido a Aeneas je dielom, ktorým sa skladateľ Henry Purcell podieľal na založení anglickej opernej tradície, a nepochybne patrí k najväčším skvostom svetovej opernej literatúry. Teší sa mimoriadnej obľube operného publika i divadelných tvorcov. Okrem častého scénického uvádzania vo svete o tom svedčí i mimoriadne bohatá diskografia zvukových záznamov tejto opery. U nás ešte stále patrí k dielam, ktoré sú známejšie viac z nahrávok než z inscenácií. Súvisí to s absenciou súvislejšej tradície uvádzania barokových opier, ktorú ojedinelé operné produkcie špecializovaných súborov starej hudby nezastúpia.
Inšpiratívny skladateľ
Dido a Aeneas je operným opusom anglického barokového skladateľa Henryho Purcella (asi 1659 – 1695). O jeho detstve nie je nič známe, bol pravdepodobne synom Thomasa Purcella, ktorý pôsobil ako skladateľ na kráľovskom dvore v Londýne.
Ako mimoriadny talent sa v osemnástich rokoch stal dvorným skladateľom pre súbor sláčikových nástrojov. Neskôr pôsobil ako organista vo Westminsterskom opátstve a niekoľko rokov ako kráľovský správca hudobných nástrojov v Chapel Royal.
Pre kráľovský dvor napísal množstvo zborových oslavných skladieb, ód a hymien, ktoré tvoria väčšiu časť jeho tvorby. Počtom menšie, ale významnejšie sú jeho piesňové, scénické a inštrumentálne diela.
Purcellova tvorba je mimoriadne zaujímavá a je syntézou základného konzervatívneho hudobného názoru a neobyčajnej harmonickej a rytmickej odvahy. Skladateľ si vytvoril osobitý a nezameniteľný štýl, z ktorého často čerpali aj skladatelia 20. storočia (Benjamin Britten) i súčasnosti (Michael Nyman).
Purcell zomrel veľmi mladý, vo veku 36 rokov, a príčina smrti nie je známa. Hudobný svet tak predčasne stratil mimoriadnu osobnosť a dnes môžeme iba špekulovať nad tým, ako by sa vyvíjala anglická i európska hudba, keby Purcell ďalej komponoval.
Zákaz divadiel
Vzniku opery Dido a Aeneas predchádzalo zložité obdobie dejín Anglicka, v ktorom sa za vlády puritánov divadlo vytratilo z verejného života. Bolo pokladané za zdroj neresti a nepokoja, herci boli degradovaní na úroveň zlodejov a od roku 1642 platil zákaz divadiel.
Napriek tomu celkom nezanikli a pokračovali v dvoch odlišných prostrediach: ako vystúpenia kaukliarov a putovných hercov na pouličných chudobných trhoch a jarmokoch a na druhej strane v šľachtických palácoch, v ktorých sa konali neverejné predstavenia poloprofesionálnych skupín.
V týchto produkciách často vystupovali aj sami príslušníci aristokracie. A práve v prostredí šľachty sa darilo divadelnej forme masques (nazývanej aj semi-opera), ktorá pôvodne pochádzala z Talianska 16. storočia. Spájala hudbu, tanec a činoherný text, jej súčasťou bola zvyčajne bohatá výprava a tematicky často vychádzala z antických alegórií.
V Anglicku sa však antická mytológia, na rozdiel od Talianska, spracovávala s väčším odstupom, nezriedka aj s humorom a zaujímavá je tiež častá podradenosť hudby voči textu. Ak by nebolo potulných jarmočných kaukliarov a aristokratických masques, možno by divadlo v Anglicku za Puritánov úplne zaniklo. V druhej polovici 17. storočia sa však verejný divadelný život opäť začal pomaly prebúdzať.
