Viac ako sto rokov počúvame, že divadlo umrie. Najprv ho mal pochovať film, potom televízia, ešte neskôr internet. Nič z toho sa nestalo, divadlo žije, má sa dobre, dokonca rozkvitá.
Teraz som sa zháčil. V tejto rubrike mám písať o Slovenskom národnom divadle a nie som si istý, či mi ju za slovo „rozkvitá“ vedenie SND rovno nezruší, lebo bez adekvátnej štátnej podpory môže toto divadlo akurát tak zvädnúť.
Do divadla som intenzívne chodieval už ako stredoškolák v Košiciach, no keď som v roku 1964 začal študovať v Bratislave na Filozofickej fakulte UK, mal som pocit zlatokopa na Klondiku. A zdrojom zlatých nugetov divadelných zážitkov mi boli najmä inscenácie Slovenského národného divadla, ktorému my jeho priaznivci familiárne hovoríme Národné.
Bol som milovníkom opery, no nezanedbával som ani činohru, za všetky inscenácie, ktoré som v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava či na Malej scéne videl, spomeniem aspoň Millerovo Po páde s Ladislavom Chudíkom ako Quentinom, Sartrovho Diabla a Pána Boha s Ctiborom Filčíkom ako Goetzom a Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej s Máriou Prechovskou ako Marthou a opäť s Ctiborom Filčíkom ako Georgeom.
