Vraví, že často zabúdame žiť tu a teraz. Dávame sa uniesť virtuálnou realitou na internete, kde hľadáme únik zo skutočného života. A to je chyba.
Život by mal byť v prvom rade o osobných zážitkoch, o stretnutiach s ľuďmi a o spoznávaní iných kultúr, myslí si maďarský režisér CSABA BOLLOK. V období pandémie je to však čoraz ťažšie a zvlášť pre mladých ľudí, ktorí by mali práve zažívať najväčší rozlet.
Maďarský filmár bol v porote medzinárodnej súťaže krátkych filmov a videoklipov slovenského festivalu AZYL. V rozhovore hovorí, prečo sa stal režisérom, o mladých filmároch aj o tom, čo sa deje v Maďarsku.
Kedy ste si uvedomili, že chcete byť režisérom?
Na základnej škole som veľa kreslil a dokonca som aj skladal básne. Keď som mal štrnásť rokov, videl som v televízii Zväčšeniu. Bol to čiernobiely televízor, preto som si roky myslel, že je to čiernobiely film.
Samozrejme, vtedy som nechápal zmysel filmu, ale nasal som jeho atmosféru a tajomstvo. Odvtedy som už poéziu nepísal. Chcel som len robiť filmy.
Pred niekoľkými rokmi som bol na Londýnskom filmovom festivale a keď som nasadol do festivalového taxíka, požiadal som šoféra, aby ma zobral do Maryon Parku. Tam sa odohráva príbeh Zväčšeniny. Vodič sa ku mne otočil a spýtal sa: „Zvláštne, čo je tam? O to isté ma predtým požiadal český režisér.“
V čom vám učaroval film?
Vyrastal som v 60. a 70. rokoch, keď kino zažívalo svoj zlatý vek, stalo sa akousi najmladšou múzou. Bolo to práve to obdobie, keď rozhlas a televízia boli už súčasťou bežných rodín, no digitálna éra ešte nebola ani len na obzore.
Ak ste sa chceli napojiť na svet, išli ste do kina. Okrem toho tu bol, samozrejme, ešte aj futbal. Hrával som ho ako dieťa, no neskôr, vo svojich dvadsiatich rokoch, som mal možnosť vyskúšať si kameru Super 8. Myslím, že ma pritiahla magickosť toho celého.
Csaba Bollok
- absolvoval filmovú a televíznu réžiu na maďarskej Akadémii drámy a filmu v roku 1994, študoval film v USA, vytvoril krátke filmy v legendárnom Štúdiu Béla Balázsa v 90. rokoch.
- Jeho hrané filmy získali mnoho domácich, ale aj medzinárodných cien, medzi nimi aj cenu Európsky objav roka (2007).
- Dva z jeho filmov boli vybrané spomedzi klasických maďarských filmov Národným filmovým archívom: Silent Years (1993), a Iska’s Journey (2007). Svoj ďalší hraný projekt, Maze-In-Lake vyvíja v Zentrope v Belgicku.
- Je pravidelným lektorom na Univerzite Eszterházyho Károlya v Egeri, hlavným lektorom v pražskom Midpoint Central-European Scriptwriting Centre, občasným profesorom na DFFB v Berlíne, kreatívnym poradcom v RAWI Screenwriters Lab Jordan.
- Vedie celosvetové workshopy v scenáristike, nezávislej a analógovej filmovej tvorbe.
Kde ste sa najviac naučili o tejto profesii?
Väčšina skúseností pochádza z mojich vlastných diel, tých dobrých aj zlých (dúfam, že žiadne z nich nie sú príšerné). Ale dobré aj zlé skúsenosti sú v profesionálnom živote veľmi užitočné.
Ak neuspejete, naučí vás to lepšie zlyhávať. A potom, keď raz budete víťaziť, môže vám to pripomenúť, že možno sa to síce stalo teraz vám, ale stalo sa to a stane sa to aj iným. Takže nie ste až takí výnimoční. Len pracujte. Ak budete pracovať, niečo dosiahnete.
Aký by mal byť dobrý režisér?
Mohammad Ali povedal: „Som najväčší." A istý čas bol tým najväčším. Nie preto, že by to povedal, ale pretože bol neporaziteľný. Na športoch je pekné, že ich môžete merať celkom presnými spôsobmi, zatiaľ čo umenie a filmy nie sú preteky. Bergman dokonca stiahol svoju nomináciu na Oscara s odôvodnením, že jeho film „nie je kôň“.
Filmy sa nedajú merať číslami ani cenami. Ak film oslovuje publikum kdekoľvek a kedykoľvek sa premieta, znamená to, že zasahuje do hlbšej a podstatnejšej časti ľudskej duše. Potom sa ukáže, že je nadčasový – to je práca skvelého režiséra.
Victor Erice so svojimi troma filmami, medzi nimi aj Duchom úľa, je vynikajúcim režisérom, napriek tomu, že je menej známy ako povedzme Quentin Tarantino.
Učíte filmárske remeslo mladých ľudí. Akí sú dnešní študenti?
Sú ako všetci mladí ľudia plní očakávaní a veľkých nádejí. Preto je mi ľúto, že strávili jeden-dva roky zatvorení doma práve v období, keď by mali zažívať najväčší rozlet. Aby som im vynahradil tento stratený čas, do svojich hodín som pridal viac prvkov hry a prekvapenia.
Myslím si, že dnešní študenti majú oveľa viac rôznorodých aktivít, ako sme mali my. Existuje toľko atrakcií a subkultúr, že sa neriadia len jedným alebo dvoma trendmi, ale majú širokú škálu možností, ako možno hľadať svoje individuálne šťastie.
Niektorí prichádzajú do triedy so skejtbordmi, pre iných je zase trochu ťažké oddychovať alebo sa sústrediť. Deficit pozornosti je všade naokolo, preto robíme aj niekoľko cvičení na sústredenie.
Vidíte sa v študentoch?
Niekoľkokrát som sa v nich aj videl. Ale radšej by som však veril básni E. E. Cummingsa: „Si ty a som ja, sme tajomstvom, ktoré sa už nikdy nebude opakovať.“
Čo ich učíte?
To najdôležitejšie, čo ich učím, je, že filmy sú len sekundárnymi zdrojmi inšpirácie. V prvom rade je tu život. Hovorím im, žite svoj život čo najintenzívnejšie, buďte vždy "tu a teraz". Znie to jednoducho, ale je to jednoduché čoraz menej, pretože rozmanité zvody virtuálneho sveta nám vytvárajú únikové cesty z "tu a teraz".
