Ak niekto obrazy označí ako dekoratívne, je to to najhoršie, čo môžete o maľbe povedať, myslí si výtvarníčka RITA KOSZORÚS.
Svoje abstraktné obrazy mladá umelkyňa prirovnáva k fotografiám svojich myšlienok. Chce, aby k divákom prehovárali, zanechali v nich istú emóciu. Netúži byť za každú cenu pochopená.
Rita Koszorús zvíťazila v tohtoročnej súťaži Maľba roka, ktorú každoročne organizuje ako podporu pre mladých výtvarníkov Nadácia VÚB.
V súťaži Maľba 2021 ste zvíťazili s dielom schMERZbild FALL, ktoré porota zhodnotila ako „vo výraze jemné – nenápadné, akoby trochu nostalgické, ale prekvapivo silné a nesmierne pôsobivé“. Víťazný obraz je súčasťou väčšieho celku, čo je to za sériu?
Je to súbor diel, ktorý sa volá schMERZbild. Nazývam to sériou, ale je to skôr rozsiahly umelecký program, ktorý rozvíjam už dlhšie obdobie od roku 2019. Ešte stále nemám dopovedané všetky nápady, takže základnú koncepciu stále dopĺňam a postupne sa to transformuje aj do iných podôb.
Rita Koszorús
- pochádza z Bratislavy.
- Študovala na VŠVU v Bratislave, najskôr na oddelení voľnej grafiky, neskôr na oddelení maľby v ateliéri pod vedením prof. Daniela Fischera.
- V roku 2013 absolvovala stáž na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti v ateliéri vedenom Imrem Buktom.
- Zúčastnila sa na niekoľkých zahraničných rezidenciách a sympóziách.
- Aktívne sa prezentuje na individuálnych aj skupinových výstavách doma i v zahraničí.
- Trikrát bola finalistkou súťaže Maľba roka, štvrtýkrát v nej získala 1. miesto.
Nosnou témou je čas, akési cestovanie v čase a nostalgia. Je tam silná reflexia na európske avantgardy z prvej polovice 20. storočia, najmä na dadaizmus a surrealizmus.
Už sám názov schMERZbild odhaľuje postoj a naznačuje, že ide o dialóg s minulosťou. Vypožičiavam si ho od nemeckého maliara Kurta Schwittersa, ktorého myšlienky ma veľmi oslovili, rovnako ako aj celý jeho prístup k tvorbe.
Čím vás oslovil?
O obraze skôr premýšľal ako o hmote či objekte. Dokázal pretvoriť aj samotný interiér do kompaktného diela. Zároveň ho považujem za veľkého rebela v dejinách umenia.
Jeho myslenie je nesmierne inšpiratívne a kvalita jeho tvorby je akousi métou pre mňa. Názov schMERZbild teda vychádza z jeho „merzbildov“. Merz je vymyslené slovíčko, ktorým Schwitters pomenoval jeho svojský prístup k dadaizmu.
Takisto ako dadaizmus – teda slovíčko dada, ktoré neznamená nič - ani „merz“ nič neznamená. V mojom prípade som k tomu pridala „sch“ a Schmerz ako bolesť, čo v slovenskom ekvivalente ešte skrýva „lesť“. Je to trochu komplikovaná slovná hračka.
No rada kódujem „tajnosti“ aj do svojich obrazov, to ma veľmi baví. Divákovi ponúkam kľúč v názve diel, no ani zďaleka neprezrádzam všetko.

Je to pre vás dôležité, aby divák pochopil váš odkaz ako umelkyne?
Skôr sa snažím vyvolať atmosféru. Snažím sa pohnúť divákom prostredníctvom vizuálneho jazyka. Alebo ako zvyknem hovoriť, snažím sa zastaviť čas. To si myslím, že umenie dokáže. Mojou najväčšou motiváciou je prostredníctvom „videného“ komunikovať s divákom. Nechcem, aby diela ostali niekde v šuplíku.
Pre mňa je dôležité, aby prišlo k momentu dialógu s divákom, ku vzájomnému kontaktu. Výstava je vyvrcholenie procesu tvorby. Miesto, kde dielo prehovára k divákovi, ktorý ho v ďalšom kroku dokončuje už len so samotnou prítomnosťou.

Keď dielo prehovorí, tak mu má každý porozumieť?
Nemusí primárne rozumieť. To môže byť až druhá rovina. Prvý krok môže byť len to, že diváka osloví.
To je ten rozdiel medzi dekoráciou a umením? Ak si niekto zavesí obraz len preto, že sa mu hodí do bytu, je to nepochopenie umenia?