"Musíme svoj súcit držať na uzde, lebo inak narobí viac škody ako všetka ľahostajnosť," vraví lekár, ktorý už mesiace lieči ochrnutú mladú ženu.
Sám pritom nemá zábrany používať liečebné postupy, ktoré nefungujú. Ochrnutú Editu pri každej "rehabilitácii" viaže do zložitých popruhov, napína a povoľuje laná, ktorými dáva do pohybu jej nefunkčné nohy. Dobre vie, že ide len o hru, ktorou má všetkým dodať trochu potrebnej nádeje. Presne toto je v jeho predstavách ten správny druh súcitu. Nesentimentálny, tvorivý a vytrvalý.
Mladý dôstojník Toni cíti k Edite iný druh súcitu. Ten, ktorým si chcú ľudia vykúpiť svedomie a ktorý ich núti robiť aj nesprávne rozhodnutia. Napríklad zasnúbiť sa so ženou, ktorú v skutočnosti nemiluje.
Nie nadarmo sa vraví, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.
Starý a predsa moderný text
Aj o tom je pôsobivá inscenácia Štátneho divadla Košice Netrpezlivosť srdca. Bratislavskí diváci ju mohli vidieť v rámci práve prebiehajúceho festivalu Nová Dráma/New Dráma.
Na prvý pohľad ide o zvláštny dramaturgický výber. Román Stefana Zweiga situovaný do obdobia tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny vyšiel ešte počas autorovho života v roku 1938 a starší diváci si ho môžu pamätať aj vďaka televíznej inscenácii z roku 1974.
V novej dramatizácii a réžii Júlie Rázusovej sa však bezmála storočné dielo mení na aktuálne a súčasné. Rázusová sa nepokúša o žiadnu násilnú modernizáciu.
