Ku koncertnému krídlu si sadá klavirista, vedľa neho sa pripravuje spevák. Začína sa recitál piesní Franza Schuberta Zimná cesta.
Skutočný recitál, nie jeho divadelná podoba, ktorú po pár tónoch preruší herecká akcia. Tá, samozrejme, príde, ale až po odznení niekoľkých piesní, keď divák možno aj pozabudne, že neprišiel iba na hudobnú produkciu.
Nenápadné dievča v prvom rade zašuští papiermi. Mama ju tíši. Nechce, aby rušila obecenstvo, a netúži ani po ďalšom verejnom škandále.
Dievča obchádza sálu, hľadá pre svoj zážitok vhodnejšie miesto a napokon sa usádza v bezprostrednej blízkosti speváka. Matka sa ju ešte pokúša vrátiť medzi divákov, zdá sa však, že na novom mieste je spokojná a nikomu neprekáža.
Na kolenách jej ležia noty Schubertových skladieb, ktoré takt po takte prechádza prstom. Záverečné tóny víťazoslávne zaspieva vedno so spevákom a klaviristom. Pre väčšinu ľudí vyzerá autizmus práve takto. Inscenácia Winterreise/Zimná cesta sa však nekončí a divákovi ponúka oveľa hlbšie poznanie než náhodný výstup čudáčky na koncerte.
