Tam, kde je kríza, tam, kde je vojnový konflikt, sa česká novinárka Petra Procházková orientuje ako máloktorí novinári z nášho regiónu.
Keď si ju Afganci premeriavali ako podozrivú cudzinku, rozvedenú ženu a ešte aj zanedbanú starenu, vydala sa za jedného z nich. Má s ním aj syna a vďaka tomu informácie, ku ktorým sa nikto okrem rodiny nedostane.
Spoznala tajomstvá afganských žien, spoznala Taliban aj kriminálne živly. Sama sa čuduje, že sa jej tam nikdy nič nestalo.
Kým v Prahe chystala premiéru filmu, ktorý vychádza z jej osobných skúseností, uvažovala, že sa ešte do Afganistanu vráti.
Tešili ste sa do Afganistanu, keď ste tam šli prvýkrát?
To prišlo veľmi rýchlo. Bola som vtedy čerstvo vyhodená z Ruska a vôbec som nevedela, čo má robiť. Bola som zúfalá, bezradná, hovorila som si, čo so mnou bude?
Idem domov, nie?
Nie, to som si nevedela predstaviť. V ničom som nebola dobrá, nič som nevedela.
Veď ste boli uznávanou reportérkou.
Všetci moji kolegovia boli v parlamente, ja som ani nevedela, kto sú naši ministri, a nemala som žiadne kontakty. Kým som bola v Rusku, oni si ich desať rokov budovali. Cítila som medzi nami obrovskú priepasť a nevedela som sa tu zorientovať. Naozaj. Bola som nešťastná a frustrovaná.
No keď po necelom roku teroristi zaútočili na Spojené štáty, okamžite som začala uvažovať nad Afganistanom, lebo som ho už trochu poznala. Nemôžem povedať, že by som sa tam tešila, ale cítila som, že to by mohlo byť moje miesto. V miestnych podmienkach som sa vedela lepšie pohybovať ako v parlamentných kuloároch.
Ľudí z nášho regiónu to zväčša ťahá na Západ, vy ste vykročili opačným smerom. Počítali ste s tým, že v týchto krajinách sa zamilujete a budete tam musieť zostať?
