Na scéne svieti nápis: "Zvykneš si." Univerzálne konštatovanie aj rada pre mnohé generácie žien. Holá veta, ktorá sa po praslici odovzdáva z pokolenia na pokolenie a ktorá sa ako červená niť vinie príbehmi žien v takmer každej rodine.
Ženy si mali zvyknúť na všetko. Na alkohol, násilie aj chudobu. Na prácu, ktorá ich umárala. Na mužov, s ktorými sa neľúbili. A vlastne aj na životy, ktoré nežili podľa svojich predstáv. Ako však z toho von? Ako prestrihnúť pevné šnúry naučenej bezmocnosti a prešiť vzory nielen na našich krojoch?
Aj o tom hovorí Čepiec, mimoriadne vydarená inscenácia zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Bratislavskí diváci ju mohli vidieť v rámci festivalu Nová Dráma/New Drama.
Román o žití a šití
Prozaický debut poetky Kataríny Kucbelovej sa hneď po vydaní stretol s veľkým záujmom čitateľov aj odbornej verejnosti a získal viaceré literárne ocenenia. Čepiec je dokumentárny román, v ktorom autorka opisuje dva roky návštev rázovitej dediny Šumiac pod Kráľovou hoľou. Tu sa napriek svojej nechuti k takmer všetkému folklórnemu chce naučiť šiť čepiec, tradičnú súčasť ženského kroja, ktorú nosia ženy od vydaja až do smrti.
“Až kruto vyznieva to, ako zúfalo málo lásky bolo v minulosti vo väčšine manželstiev. Koľko akceptovanej nevery aj tvrdosti voči vlastným deťom.
„
Popri vyšívaní sa dozvedá aj životný príbeh svojej učiteľky Iľky, jednej z posledných miestnych žien schopných vyrábať čepce.
Je to príbeh až priveľmi podobný tým, ktoré sa v rôznych variáciách objavujú aj v jej rodine. Šitie čepca je tak vlastne aj psychoterapiou, hľadaním odpovedí na mnohé rodinné aj spoločenské traumy.
Prečo sa v každej rodine objavuje samovražda? Odkiaľ pramení náš zakorenený rasizmus? A čo sa deje s mladými ženami, ktoré od predchádzajúcich generácií počúvali, že si majú zvykať?
