Ich cesty vedú cez Afganistan, Nepál, Pakistan a Irán. Pre revolúciu ajatolláhov v Iráne i vojnu v Afganistane však mnohí tuláci prestali brázdiť trasy smerujúce do týchto krajín, a tak nadišla éra lietania do druhej najľudnatejšej krajiny sveta, do Indie.
Je láska viac než pravda? Čítajte Pre západný svet bola táto krajina zrazu voľne prístupná aj z finančnej stránky, a tak už ani Kamoško, jedna z postáv v knihe Na východ od západu, už do Afganistanu nezablúdil. Aj keď po tom veľmi túžil a Jagielskému túto cestu ako vojnovému reportérovi stále závidel.
Tuláctvo je cesta k oslobodeniu
Wojciech Jagielski píše o ľuďoch, pri ktorých nadobúdal pocit, že sa neustále niekam sťahujú či putujú. Podľa neho sa vždy buď niekam chystali, alebo sa odniekiaľ vracali. Medzi riadkami však naznačuje, že každý človek nejako putuje životom; pastieri z himalájskych svahov idú za svojím stádom, obchodníci brázdia cesty naprieč krajinou, chudobní, ktorých je v Indii najviac na svete, sa snažia nájsť si akúkoľvek prácu, ktorá by im zaručila aspoň aký-taký zárobok, či naopak bohatí, čo sa snažia uniknúť dusnote metropolitných miest a vysokému pracovnému nasadeniu tesne pred vyhorením.
(zdroj: Foto - Archív SME)Kým v Európe tuláctvo považujeme istým spôsobom za bezdomovstvo a za takpovediac nepriazeň osudu, v Indii ho vnímajú ako cestu k dosiahnutiu svätosti a dokonalosti, najvyššej pravdy a oslobodenia, píše Jagielski. Ak sa človek rozhodne vydať na akúkoľvek cestu, je za to obdivovaný, pretože je hneď jasné, že chce vo svojom živote niečo zmeniť či napraviť. Ako to však dosiahnuť v krajinách, kde prebiehajú ozbrojené konflikty?
Wojciech Jagielski ilustruje najmä mentalitu týchto ľudí a spôsob ich života v područí vojen. Paradoxom je, že zatiaľ čo sa jedni snažili ujsť pred západnou civilizáciou, aby našli svoj pokoj a šťastie, iní zase utekali z východu a túžili po konzume západu. Aj keď mnohí z nich žijú voľne ako vtáci, stále im v tom kolotoči drog, neviazaných vzťahov a sektárskych spoločenstiev chýba to najdôležitejšie – šťastie.
