Článok pokračuje pod video reklamou
Viacerí literáti sa stali prezidentmi (stačí si spomenúť na Václava Havla a Árpáda Göncza), viacerí prezidenti nakoniec o svojom pôsobení napísali knihy. Andrej Kiska sa spomienky na svoj úrad rozhodol ukotviť radšej vo fikcii. Dala mu viac slobody ako napísať o útrapách moci. Ale kto bol inšpiráciou pre mnohé postavičky, asi dešifrujete.
Čakal by som, že vydáte o svojom prezidentovaní skôr spomienkovo-faktografickú knihu než politický triler. Čo vás viedlo k napísaniu románu?
Po ukončení mojej činnosti v politike som veľmi túžil podeliť sa s ľuďmi o zážitky z úradu prezidenta. Prežil som toho veľa. Na domácej aj medzinárodnej scéne. Mal som možnosť stretnúť sa s politikmi z celého sveta, vidieť ich kladné aj záporné stránky.
Vanda Rozenbergová: Pre mňa je kľúčový vzťah matka – syn Čítajte Doma som zvádzal súboj s vládnou stranou, extrémistami. Rusko anektovalo Krym, u našich susedov na Ukrajine hrozila a stále hrozí vojna. A tieto zážitky som chcel odovzdať čitateľom. Mal som dve možnosti. Buď vyskúšam napísať memoáre, alebo napíšem fikciu.
Veľa som uvažoval, vyskladal si koncept oboch kníh a na záver som prišiel na to, že pri písaní memoárov by som buď napísal plnú pravdu, čo by z pohľadu žijúcich a aktívnych politikov nebolo vhodné, respektíve slušné, alebo by som „pikošky“ do knihy nedal, a to by zase bola pre čitateľov asi nuda.
Preto som zvolil fikciu, vymyslený príbeh a postavy. Táto schéma mi umožnila moje myšlienky hovoriť ústami iných osôb a vlastnosti a konania politikov preniesť na fiktívne osoby. Želal som si, aby kniha bola čitateľsky zaujímavá aj pre obyčajného človeka, nielen pre fanúšikov politiky. Preto som sa snažil dej vyskladať dramaticky, so zápletkami aj s dramatickým vyvrcholením.
(zdroj: Foto - Archív SME)Som si istý, že mi viacerí kritici vytknú, že je v nej hollywoodsky scenár, ale v prvom rade som myslel vždy na čitateľa, aby ho dej vtiahol aj napriek niekedy nudnejším politickým pasážam či popisným častiam.
Inak dej prvej knihy Cesta manažéra z pekla, ktorú som napísal pred desiatimi rokmi, je autobiografický a Hollywood tam nie je. Opisuje, ako som sa od čističa dlážok cez úspešného podnikateľa dostal k charite a pomoci ľuďom. Toto dielko sa však asi ani knihou nazvať nedá, je to trojhodinové čítanie. Táto druhá sa dá zvládnuť za tri popoludnia. Možno aj skôr.
Prezident – dvadsať dní na prežitie je príbeh odohrávajúci sa v rozmedzí prvých dvadsiatich dní funkcie novozvoleného prezidenta. Niektoré paralely s vaším nástupom sú neprehliadnuteľné – napríklad šachy s arogantným premiérom o sudcoch či pokusy politickej mafie získať prezidenta na svoju stranu prostredníctvom veľkých peňazí. Sú to odvolávky na skutočné udalosti?
Nie, celý príbeh je fikciou, v celej knihe sa mieša fikcia s realitou. Je v ňom veľa paralel s mojím skutočným prezidentským životom, ale jednotlivé príbehy, scény sú vymyslené. Fungovanie ochranky, presun autami, obed s premiérom, hotel v New Yorku, Valné zhromaždenie OSN, bratislavské reštaurácie a mnohé ďalšie – to všetko sú reálne skúsenosti, skutočné zážitky. Čo sa však v hoteli alebo reštauráciách detailne udialo – to už je fikcia.
