„Láska je v poriadku, iba nenávisť je démonická.“ Táto veta vám zakotví v podvedomí a bude vás neodbytne sprevádzať celou knihou.
Mexické deti žiadna utópia nečakala, no napriek tomu sa nevzdávali nádeje. Vyrastali v období, keď vznikal Izrael a prebiehala v ňom vojna proti Lige arabských štátov. Učitelia v škole hovorili arabským a židovským deťom, aby si neosvojovali nenávisť, najmä po krviprelievaní, vyhladzovacích táboroch, zhodení atómovej bomby a miliónoch nevinných mŕtvych. No sama spoločnosť sa tým ani náhodou neriadila a nešla im príkladom.
Mexiko malo svoje vlastné vojny
Hlboko zakorenenú nenávisť je ťažké, ba takmer nemožné odstrániť. Svet, ako ho poznáme, nie je miestom mieru a lásky. Iba časť Mexičanov si to v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia uvedomovala, no i tá sa musela prispôsobiť väčšine, pretože vytŕčať z davu sa v hrdej spoločnosti rozhodne nepatrilo.
Jo Nesbø ako ho nepoznáme Čítajte Mexický básnik a držiteľ Cervantesovej ceny José Emilio Pacheco píše prostredníctvom mladučkého chlapca práve o týchto spoločenských odtieňoch v čase, keď všade visela tvár bývalého mexického prezidenta Miguela Alemána, ktorého naoko všetci obdivovali, no v súkromí naňho nešetrili nadávkami.
(zdroj: Foto - Archív SME)Mladým Mexičanom sa počas jeho pôsobenia do pamäti vrývala veta „Musím poslúchať“ a poznačil ich aj obraz dospelých, ktorých sužovala chudoba, korupcia, vysoká zločinnosť, pomyselne vznášajúci sa atómový hríb ako symbol tej doby, a tiež ťažoba po druhej svetovej vojne.
I keď Mexiku vojna nehrozila, malo svoju vlastnú; dospelí si totiž veľmi dobre pamätali svoje dospievanie ponorené do temnoty neustálych bojov a popráv, čo sa nakoniec prenieslo aj na ich potomkov.
