„V našej rodine každý emigroval. Otec na záhradu, mama k vareniu, ja ku knihám a brat do hudby. Písal sa rok 1981 a my sme utekali pred dobou, ktorá robila z Československa dusné miesto pre život. V našej rodine každý zmizol po svojom,“ píše v úvode knihy s autobiografickými črtami Viliam Klimáček a následne prepája osudy členov jednej rodiny s osudmi československej spoločnosti v druhej polovici 20. storočia, tvrdo poznačenej základným konfliktom dvoch spoločenských a ideologických systémov.
Keď sú spomienky nebezpečné Čítajte „Mnoho Slovákov aj Čechov potajomky opúšťalo štát ohradený ostnatým plotom, v ktorom donedávna prúdila elektrina,“ pokračuje Klimáček pri charakteristike ústrednej myšlienky knihy Beat – kniha útekov (Marenčin PT 2021).
„Utekali po zemi, vo vzduchu, cez vodu, ba aj pod hladinou. Boli ich stovky, no ujsť sa podarilo len desiatkam. Ostatných v lepšom prípade chytili, v horšom zastrelili pri pokuse prekročiť hranicu,“ prípadne smrteľne zranili strážne psy na petržalskom úseku hraníc s Rakúskom. (Ako Petržalčan a psičkár takmer denne popri tom pamätníku východonemeckého študenta Hartmuta Tautza chodím so svojím psom a podľa toho, kde je momentálne viac cyklistov, si volíme cestičku z našej alebo rakúskej strany hraníc.)
Generácia Ю ešte aj dnes
Keď v roku 2007 vyšiel Klimáčkov román Námestie kozmonautov, moju generáciu (v jeho románe označovanú ako „generácia Ю“) mohla azda aj šokovať Klimáčkova rozsiahla a až cynicko úprimná charakteristika tejto vekovej vrstvy obyvateľov bývalej Československej socialistickej republiky.
