Vraví, že cesta za úspechom musí byť vydlážnená tvrdou prácou. Na druhej strane si uvedomuje, že má aj veľké šťastie - najmä preto, že ešte aj po štyridsiatke môže stále tancovať na vrcholnej profesionálnej úrovni. A je vďačný, že telo mu to stále dovolí.
Prvý sólista Holandského národného baletu JOZEF VARGA, rodák zo Slovenska, tancuje v Amsterdame už svoju 15. sezónu.
V Bratislave vystúpil na tanečnom gala Umenie pre život v Slovenskom národnom divadle venovanom podpore Národného onkologického ústavu.
V rozhovore pre denník SME hovorí o ceste za svojím snom, o tom, v čom ho fascinuje moderný balet aj o tom, či mu nie je ľúto, že na Slovensku vystupuje len príležitostne.
Ak dobre počítam, tancujete už takmer 35 rokov.
No to záleží aj od toho, od kedy to začínate počítať. Ak to rátame od prvého roku na profesionálnej tanečnej škole, kam som nastúpil, keď som mal deväť rokov, tak to vychádza na 33.
Jozef Varga (1979)
- Absolvoval Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave a Académie de Danse classique Princesse Grace v Monte Carle.
- Pôsobil v balete Národního divadla v Prahe, neskôr v Zürcher Ballet.
- V roku 2007 prijal angažmán do Holandského národného baletu, kde pôsobí doteraz ako prvý sólista.
- Tancoval hlavné roly takmer vo všetkých tituloch klasického repertoáru.
- Je držiteľom viacerých cien z medzinárodných baletných súťaží.
- Časopis Dance Europe ho zaradil do stovky najlepších tanečníkov sveta.
Kedy ste zistili, že chcete tancovať? Alebo kto to vo vás objavil?
Od malička som rád tancoval, vždy, keď v rádiu hrali hudbu, tak som sa doma nejako prirodzene natriasal. Bol som celkom aktívne dieťa. Rodičia, najmä mama, mi od detstva chcela vštepiť základy umenia, chodil som na hodiny kreslenia v Nových Zámkoch.
Pochádzam z Tvrdošoviec blízko Nových Zámkov, a raz, keď sme išli z kreslenia na autobusovú zastávku, všimli sme si, že po ceste je základná umelecká škola, kde bola aj tanečná trieda. Mama mi navrhla, či to nevyskúšam, keď doma len tancujem, možno by sa mi to páčilo.
Tak sme rovno vošli do školy a hneď som mal prijímačky. To sme sa pritom pôvodne chceli len informovať, no keďže v krúžku nemali žiadnych chlapcov, boli veľmi radi, že niekto vôbec prejavil záujem.
Tak som tam začal chodiť so samými dievčatami a učiteľka ma neskôr odporučila na profesionálnu tanečnú školu.
Čo bolo potom?
Vtedy som si, samozrejme, ešte nič neuvedomoval, a už vôbec nie fakt, že budem baletný tanečník. Skôr ma zaujímal folklór. Balet som v živote nevidel, takže keď ma pani učiteľka Šetinová odporučila na tanečné konzervatórium, bol to pre mňa len pokus.
Prišiel som na prijímacie skúšky, kde nás na konci rozdelili na dve skupiny. Jedna skupina robila improvizáciu a nám rovno povedali, že vidíme sa v septembri. Mama sa ma potom pýtala, ako to išlo, a ja som si nebol istý, či ma prijali. Potom prišli domov aj oficiálne papiere, že ma vzali. Vtedy sa začala moja cesta baletného tanečníka.
Kto mal z toho väčšiu radosť, vy alebo mama?
Nevedel som ešte ani zďaleka, či sa mám tešiť alebo nie. Mama si podľa mňa vravela, že to treba vyskúšať, ale na druhej strane ma nechcela poslať preč, pretože to znamenalo, že som musel ísť ako deväťročný na internát do Bratislavy.

Kedy ste si potom zamilovali balet?
Začiatky boli veľmi tvrdé. Nič som nepoznal a život v takom veku na internáte v cudzom veľkom meste bez rodičov nebol ani zďaleka najjednoduchší. Ale tanec mi imponoval, balet bol pre mňa niečo nové, no zároveň aj niečo čudné, ešte som ani poriadne nevedel, či je to pozitívne alebo negatívne. Vedel som len jedno, a to, že v tom chcem byť fakt dobrý.