Vraví, že vytvára krásu, ktorú si nikdy nebudete môcť kúpiť. Ani on sám by si ju kúpiť nemohol, pretože napriek tomu, že sa v New Yorku dostal medzi absolútnu fotografickú špičku a pracoval pre najbohatších ľudí, nikdy nezbohatol.
ROBERT VANO má ešte stále zvedavosť a energiu chlapca, ktorý sa teší z takých vecí, ako sú pocit zamilovanosti alebo sladkosti, ktoré mu niekto prinesie. Spoľahlivo tým zakrýva dramatický osud, ktorým si po emigrácii z Nových Zámkov prešiel.
Štúdio má v útulnom byte na pražskom Žižkove. Ani by ste nespoznali, že patrí niekomu, kto sa presadil v tvrdom konkurenčnom prostredí a má skúsenosti, ktoré len vďaka jeho humoru nevyzerajú tak vážne.
Ako prekonávate zlomené srdce?
Jedna známa mi v New Yorku hovorila, aby som nebol smutný, lebo s mužmi je to ako s autobusmi: Keď odíde jeden, príde druhý. U nás bol taký postoj k životu nevídaný. U nás bolo všetko hrozné. Rózsika sa rozviedla? Ježišmaria!
A keď sa človeka spýtate, ako sa má, vždy sa posťažuje.
Tridsať rokov som z Ameriky volal mame, nikdy nepovedala, že sa má dobre. Pritom jej nič nebolo, umrela na starobu. Ahoj, mami, ako sa máš? Hrozne. Odpovedala, ani sa nezamyslela. Prečo sa máš hrozne? Už štrnásť dní prší. Veď si zober dáždnik a choď k Jarke. Ty ma chceš zabiť? Veď sa pošmyknem a zlomím si členok, už nemám pätnásť rokov.
Po čase jej volám znovu: Mami, ako sa máš? Hrozne. Prečo? Odvtedy, ako si volal naposledy, nespadla ani kvapka, pokapali mi všetky muškáty na balkóne. Veď ich polej. Ale ja už neunesiem desaťlitrovú kanvicu!
Stihlo vás toto naše negativistické myslenie poznačiť? Veľmi mladý ste emigrovali.
Cítil som, že všetko je iné. Keďže sme utiekli z povinnej vojny, odsúdili nás za vlastizradu a zbavili nás občianstva aj národnosti. Neexistovali sme.
