V legendárnom predstavení Milana Lasicu a Júliusa Satinského Soirée má Satinský aj túto repliku: „A vtedy som si uvedomil, jaké je to umení mocné. Že nepoučuje, neusmernuje, len tak jemne človeka pinkne.“
V Poetickej scéne, kde som v sedemdesiatych rokoch pôsobil ako dramaturg, som to pinknutie videl na vlastné oči. A nebolo až také jemné.
Náš náborový referent predal jednu z repríz drámy švédskeho autora Augusta Strindberga Slečna Júlia ktorejsi učňovskej škole. Tínedžeri z učňovky sa potešili, že namiesto vyučovania pôjdu predpoludním do divadla, no netušili, na čo idú, a keď to zistili, patrične tomu počas predstavenia prispôsobili aj svoje správanie v hľadisku – kašľali na to, čo sa deje na scéne, a nahlas sa bavili medzi sebou.
Inscenácia dospela k miestu, keď sa v istej dramatickej situácii slečna Júlia – hrala ju Kamila Magálová – zúfalo pýta svojho sluhu a súčasne milenca Jeana: „Jean, čo budeme robiť, čo len teraz budeme robiť?!“ A z hľadiska sa ozvalo: „No predsa j...ť.“ Keď táto informácia dorazila na scénu k Jeanovi, ktorého hral Ľubo Gregor, herec prestal byť Jeanom: zišiel do hľadiska (v Poetickej scéne boli z javiska do hľadiska dva schodíky), našiel si dotyčného mladíka, vytiahol ho zo sedadla a kopancami ho hnal cez uličku von z divadla. Vrátil sa na javisko a predstavenie pokračovalo.
