Hviezdoslav vedel napísať aj vtipné pasáže, často premýšľal o starnutí, zmysle svojej tvorby, ľudskej pominuteľnosti. Práve to sú podľa literárnej vedkyne EVY PALKOVIČOVEJ časti jeho diela, ktoré by mohli očariť aj súčasníkov.
V rozhovore hovorí o tom, ako vznikol Hviezdoslavov kult, ako sa na neho dnes pozerá literárna veda a či aj ona musela v detstve recitovať Krvavé sonety.
Pri čítaní Hviezdoslava mnohým ľuďom napadne, že niektoré slová si jednoducho vymýšľal. Bolo to tak?
Určite k jazyku pristupoval kreatívne, ale mal na to svoje dôvody. Veľmi vynaliezavý bol najmä pod tlakom formy, ktorú si vybral pre konkrétnu báseň. Preberal napríklad slová z iných jazykov, používal lokálne – nárečové slová, a áno, vytváral aj nové slová. Ale nie úplne svojvoľne.
Napríklad zachoval koreň slova, aby sa dal vytušiť jeho význam, ale vyrobil z neho iný slovný druh. Napríklad sloveso „vatrať“ označuje horenie vatry. Takéto narábanie s jazykom mohol napokon odpozorovať z angličtiny, ktorú sa začal učiť kvôli Shakespearovi. Prípadne spravil sloveso z citoslovca, aby posilnil zvukomalebnosť verša.
Prečo to robil?
Jeho ambíciou bolo zaplniť medzery, ktoré v slovenskej literatúre vnímal.
Bol znalcom klasickej a západoeurópskej poézie. Prekladal a poznal anglickú, nemeckú a maďarskú poéziu a chcel sebe aj iným dokázať, že slovenčina je vhodná aj na sonety, ódy, hymny či rôzne veršové formy, napríklad blankvers.
Hviezdoslav ako prvý použil slovo hip-hop. Stačí to však v 21. storočí? Čítajte Zároveň sa sám štylizoval do pozície básnika schopného vytvoriť dielo, ktoré by pokrylo všetky druhy literatúry, lyriku, epiku, drámu, rôzne oblasti poézie alebo témy. Chcel sa pripísať do radu „veľkých“ básnikov.
Väčšina týchto strofických a veršových foriem však pôvodne vznikla v iných jazykoch, preto sa mu neraz stávalo, že slová musel do rýmových pozícií a rytmickej štruktúry doslova vtesnávať. Treba však povedať, že aj sám si bol vedomý istej kostrbatosti a zložitosti svojho písania.
Svojrázny jazyk je jedno špecifikum. V čom ešte spočívala a spočíva Hviezdoslavova výnimočnosť?
Eva Palkovičová (1987)
Študovala v Bratislave, Regensburgu, Zürichu a vo Varšave a preložila z nemčiny tri knihy pre dospelých a dve pre deti.
Je doktorandkou v Ústave slovenskej literatúry SAV.
Vo svojom výskume sa venuje slovenskej literatúre 19. storočia a príležitostne aj literárnej kritike.
Počas väčšiny svojho tvorivého života Hviezdoslav naozaj nemal konkurenciu a mnohé jeho kvality nemôžeme podceňovať ani dnes. Keď sa nám podarí prelúskať sa jeho ťažkým veršom a nezrozumiteľnou syntaxou, nájdeme očarujúce momenty, hlboko ľudské emócie, stále aktuálne myšlienky, napríklad o drancovaní prírody.
Čitatelia, ktorí si dajú dostatok námahy, aby Hviezdoslavove básne rozlúštili, a v mysli im ožijú jeho obrazy, majú naozajstný estetický zážitok. Hviezdoslav však toho napísal nesmierne veľa, ale nie všetky texty sú schopné obstáť aj po toľkom čase.
Prečo?
Napríklad v mnohých básňach sám seba štylizoval do pozície niekoho, kto je zodpovedný za národ, preberá na seba úlohu národného básnika, ktorý svojou poéziou musí byť užitočný. V týchto básňach sa nachádza množstvo pátosu, respektíve reagujú na dobovú situáciu a s ich myšlienkami sa dnes už vie sotva niekto naplno stotožniť.
Národu písal Krvavé sonety, svojej žene to, že mu zabudla zbaliť pero Čítajte Napriek tomu stále panuje predstava, že to bol náš najlepší básnik. Je to dedičstvo socializmu alebo má tento kult hlbší presah?
Nemyslím si, že je to úplne pomýlená predstava. Je to výrazná, neprehliadnuteľná osobnosť, hoci aj Hviezdoslava by asi viac tešilo, keby sme viac rozumeli jeho textom, ako ho bezmyšlienkovite uctievali. Jeho tvorbu vysoko oceňovali už jeho súčasníci, ale asi najväčšiu zásluhu na zdôrazňovaní jeho veľkosti má na svedomí minulý režim.
Pred rokom 1989 sa jeho diela vydávali vo veľkých nákladoch do učebníc a osnov sa dostal ako nespochybniteľný vzor. Bol to výborný básnik a zároveň ideologicky prijateľná osobnosť. V jeho básňach bolo málo politiky, vyjadroval sa skôr k univerzálnym hodnotám a keď opisoval sociálnu realitu, dával najavo sklamanie z toho, ako slovenský ľud živorí alebo že sa šľachta nestará o jeho pozdvihnutie.
Tieto myšlienky minulému režimu veľmi konvenovali, Hviezdoslav bol zabetónovaný v kánone slovenskej literatúry a naozaj mohol pôsobiť ako najlepší básnik všetkých čias. Dnes sa mu literárna veda venuje skôr sporadicky. Možno si aj mladšia generácia literárnych vedkýň a vedcov k nemu potrebuje nájsť svoju vlastnú cestu a položiť si celkom nové otázky.
Na druhej strane, Hviezdoslav je stále prítomný v kultúrnom povedomí aj vo verejnom živote. Aj moja malá dcéra, ktorá o jeho poézii nič netuší, vie, že má v centre Bratislavy obrovskú sochu, ktorá k jeho odkazu nepristupuje príliš kreatívne, ale ho potvrdzuje v role „veľkého básnika“. A navyše všetci poznáme Hviezdoslava ako záštitu recitačnej súťaže, s ktorou sme sa v detstve alebo mladosti, či už pozitívne, alebo negatívne, konfrontovali.
Museli ste aj vy na základnej škole recitovať Krvavé sonety?
„A národ oboril sa na národ“ si veľmi dobre pamätám, ale aj to, že som tomu nerozumela.
