Ako som sa stala partizánkou
Z dievčaťa, ktoré sa v 90. rokoch bálo vychádzať na ulicu, pretože v Handlovej zažívalo rasistický teror, vyrástla filmová režisérka Vera Lacková.
O čom raz bude nakrúcať, výrazne predurčilo rozprávanie jej starej mamy. Rozprávkovým slovníkom sa jej pokúšala opísať, ako jej prastarý otec Ján Lacko prišiel na konci druhej svetovej vojny o celú rodinu.
Ako trest za to, že sa pridal k partizánom, nacisti vyhnali jeho mamu, manželku aj štyri dcérky z domu a viedli ich do hlbokého lesa. Manželka stihla vziať do rúk aj perinku pre najmenšiu z nich a po ceste z nej vytrhávala perie. Dúfala, že Ján sa vydá po tejto stope a všetky ich nájde.
Našiel ich po dvoch týždňoch. Mŕtve. Nepochované. Len prikryté čečinou.
Rozprávanie starej mamy bolo sugestívne a plastické. V dospelom veku už však Vera Lacková chcela poznať presnejšie kontúry rodinného príbehu a jeho spoločenský kontext, a preto do rómskeho holokaustu zostúpila hlbšie.
Výsledkom je film Ako som sa stala partizánkou, ktorý otvára festival Jeden svet.
Archív verzus živá skúsenosť
Písomné záznamy, ktoré o vyvraždení Lackovej rodiny našla v archívoch, boli v kontraste s babičkiným rozprávaním. Ich chladný až ľahostajný tón len posilňoval krutosť faktov.
Strelená do brucha. Strelená do hlavy. Strelená do brucha a do hlavy. Zabitá a zakopaná. Aj dvojmesačné bábätko malo o svojej smrti rovnako strohý zápis.
