SME
Nedeľa, 5. december, 2021 | Meniny má OtoKrížovkyKrížovky

A viete vy vôbec, aký sviatok bude v Puškare? (úryvok z reportáže)

Úryvok z reportážnej knihy Na východ od západu.

Ilustračné foto. (Zdroj: Profimedia)

Pocit výnimočného okamihu sa dostavil aj v ten večer, keď sme sedeli na streche hotelíka S výhľadom na pevnosť a sledovali, ako zo súmraku, do ktorého sa mesto postupne ponáralo, vystupuje neveľká karavána tiav. Doputovala na okrúhle námestíčko, kde sa nachádzal náš malý hotel. Zhora sme pozerali, ako pohoniči tiav pomáhajú cestovateľom zosadnúť zo sediel, uvoľňujú zvieratám postroje a napájajú ich vodou zo studne pod santalom.

„Aj my by sme si to mohli skúsiť,“ nadhodil Elixír.

„Na ťavách?“ V Kareninom hlase sa miešali obavy s nadšením.

Celý večer strávila v spoločnosti džointov a farebných časopisov, ktoré tam nechali hoteloví hostia. Články nečítala, len prehadzovala stránky jednu za druhou, pričom sa pri niektorých na malú chvíľu zastavila.

Upútať ju dokázali najmä fotografie palácov mahárádžov, nizámov a navábov, ktorí v novodobých časoch schudobneli a rozpredávali majetok po stáročia patriaci ich rodom. Na púšťach Rádžasthánu či Gudžarátu ich prestavovali na hotely pre bohatých zahraničných turistov či na rezidencie pre zbohatlíkov z veľkých miest, ktorí na vidieku hľadali ušľachtilosť, noblesu a mnoho iných dôkazov vlastnej dôležitosti.

V pestrofarebnom časopise našla aj článok o tom, ako si istá slávna modelka prenajala na celý týždeň jeden z takýchto palácov prerobených na hotel neďaleko Džódhpuru, aby v mahárádžových komnatách vystrojila narodeninovú oslavu pre svojho snúbenca, ruského magnáta, ktorý zbohatol na obchode s diamantami. Pozvala hercov i hudobníkov známych z televíznych obrazoviek a prevoz na púšť zabezpečila dvanástimi prúdovými lietadlami a karavánou limuzín v starom koloniálnom štýle.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Naozaj tam pôjdeme?“ spýtala sa Karen a odtrhla zrak od časopisu. „Tu sa píše, že druhý taký hotel nenájdeš na celom svete! Božemôj! Budú tam všetci!“

„Možno inokedy, teraz nie,“ odvetil Elixír. „Dobre, cicuška? Teraz hovoríme o tom, že sa vydáme cez púšť do istého mesta, ktoré je vraj sväté, a do svätého mesta sa musíš vydať cez púšť. Tvoj duchovný zážitok bude preto ešte oveľa hlbší.“

„Áno… Sväté mesto… Cez púšť… Duchovná hĺbka…“ vzdychol si zasnívaný Kamoško.

V ten deň skoro vôbec neprehovoril. Ráno po raňajkách pozostávajúcich z kávy a banánových palaciniek si zapálil džoint a kamsi zmizol. Vrátil sa okolo obeda s tromi papierovými pohármi plnými mliečneho nápoja.

„Bhang!“ oznámil a opatrne ich položil na stôl. „Miestni to volajú bhang! Mal som ich päť, ale dva sa mi rozliali na schodoch. Musíte si rozdeliť tieto tri. Vyskúšajte aspoň hlt, uvidíte, že sa to oplatí. Predávajú to v lekárni hneď za rohom. Kedysi som to fajčil cez fajku, nevedel som, že sa z toho robí aj nápoj.“

Keď si kupoval bhang v pouličnom stánku, myslel si, že je to lassí, osviežujúci a posilňujúci kokteil z jogurtu, ovocia a korenín. Vypýtal si hneď dva.

„Tretí je grátis,“ usmial sa predajca, ktorý, ako sa neskôr ukázalo, je farmaceut. Kamoško ich vypil na jeden dúšok. Bol to jogurt, soľ, mleté pistácie a šafran. A ešte niečo ako vývar z listov a kvetov konopy, čo sa mu spočiatku nepodarilo identifikovať. Pocítil to až po istej chvíli a účinky ho sprevádzali až do neskorého večera.

Možno aj jeho omamný vplyv mal za následok, že ho výlet na ťavách do päťsto kilometrov vzdialeného Puškaru tak veľmi nadchol. „Duchovno… a tie veci… páči sa mi to… sväté mesto… idem s vami, to je hádam jasné.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Maggie by súhlasila s čímkoľvek, len aby už konečne vypadli z Džaisalméru. S Kamoškom plánovala výpravu do hôr Arávalí a nejaký čas chcela stráviť v Udajpure, Benátkach Východu, no bola ochotná vydať sa kamkoľvek, hoci aj do púšte, len aby ho odtrhla od drog.

Ja som na práci aj tak nemal nič lepšie. Musel som čakať dva alebo tri týždne. Také som mal aspoň informácie od jedného známeho Kašmírčana, keď som sa ho spýtal, koľko to ešte bude trvať, kým sa do Dillí vráti jeho dôveryhodný známy zo Šrínagaru. „Dva, tri týždne. Minimálne. Možno aj dlhšie. V horách sú cesty ešte prejazdné, ale zima je predo dvermi. Kedykoľvek môže začať snežiť a priesmyky sa na niekoľko dní uzavrú. Musíš byť trpezlivý,“ povedal mi a polohlasom dodal: „Také veci sa inak nedajú vybaviť. Len osobne. Určite nie cez telefón.“

Šáfí sa telefonicky nebavil o ničom dôležitom. Spojenie so Šrínagarom bolo vrtošivé, v každej chvíli sa mohlo prerušiť, nehovoriac o strachu z odpočúvania. Bol Kašmírčan, no podnikal v Dillí. Poznal sa s mnohými, veľa rôznych ľudí sa zastavilo na kus reči v jeho pahárgaňdžskej zmenárni neďaleko železničnej stanice, vo štvrti trhovísk a lacných hotelov. Tajná polícia ho určite odpočúvala. Len tak, pre istotu, aby vedeli, s kým sa rozpráva, kto u neho býva, s kým sa stretáva.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Keď som ho teda požiadal o vybavenie stretnutia s Jásínom Malikom, mladým vodcom ozbrojeného povstania, ktoré vypuklo v Kašmíre pred pár rokmi, Šáfí musel do Šrínagaru vyslať niekoho dôveryhodného. Šiel tam napokon jeho bratranec, ktorý mal v kašmírskom hlavnom meste využiť všetky svoje známosti, doručiť Jásínovi Malikovi moju prosbu o stretnutie a následne mi priniesť odpoveď.

Bol som presvedčený, že v odľahlom Rádžastháne, ďaleko od rušného Pahárgaňdžu, mi čakanie ubehne rýchlejšie a že na púšti skôr dostanem z hlavy svoju nedávnu afganskú výpravu – mesto obliehané cudzími vojskami, pouličné boje aj nočnú delostreleckú paľbu z hôr, ktoré obkolesovali Kábul a slúžili ako ideálne strelecké hniezda. V Kábule, napoly zrumenom a mŕtvom, som trávil čas nekonečnými rozhovormi s ľuďmi, ktorí sa chystali na chladnú zimu s nedostatkom potravy a bez možnosti úniku.

Mojou oázou oddychu a pokoja sa mal stať slnečný, zlatistý, odľahlý Džaisalmér. Azda ešte lepší by bol maličký a tichý Puškar, sväté mestečko pri jazere na okraji púšte s príjemnou klímou, plné kňazov a pútnikov ponorených do svojich kontemplácií a modlitieb. Pri príležitosti blížiaceho sa sviatku boha Brahmu tam organizovali ťavie trhy, považované za najväčšie na svete.

Tento sviatok v súlade s prikázaním stvoriteľa pripadal na posledné dni lunárneho mesiaca kártika, tesne pred splnom. Október dobiehal ku koncu a s ním sa nezadržateľne blížil aj sviatok.

*****

U nás je zvykom vydať sa na púšť, keď chcete zmeniť svoj život a odkryť to, čo je skutočne dôležité. Niektorým sa to podarí, iným nie, niekto sa vráti múdrejší a pokojnejší, niekedy dokonca osvietený, iní sa vôbec nezmenia a stáva sa, že padnú ešte hlbšie, úplne sa im pomúti rozum.

Keď sa o našej výprave do Puškaru dozvedel majiteľ hotelíka S výhľadom na pevnosť, chytal sa za hlavu. Rovnako ako väčšina hotelierov v meste, aj on sa zaoberal organizáciou výletov do púšte a udržiaval kontakt s mnohými chovateľmi ťavích stád.

„Na takú výpravu vám nikto nedá ani ťavy, ani sprievodcov,“ povedal. „A vôbec, načo sa chcete vláčiť po púšti na ťavích chrbtoch, keď môžete celú cestu zvládnuť pohodlne autom?!“

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Zatvoriť reklamu