V roku 2014 sa v Národnej rade SR objavil návrh zákona o zriadení postu ombudsmana či ombudsmanky pre životné prostredie. Jeho predkladateľom bol nezaradený poslanec Alojz Hlina.
V rozprave k tomuto návrhu vystúpila aj vtedajšia verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová s argumentom, že právo na priaznivé životné prostredie, ako jedno zo základných ľudských práv, je integrálnou súčasťou jej agendy a zriaďovať preň osobitnú inštitúciu by bolo nadbytočné, ba priam duplicitné. Mala pravdu, aj keď dovtedy sa jej úrad žiadnou environmentálnou kauzou nezaoberal. Ale o tom niekedy inokedy.
Skrz naskrz pochmúrny román. Tak ako budúcnosť po klimatickej zmene Čítajte Aj ja som presvedčený, že ten zákon by sa nemal vzťahovať na životné prostredie, ale na prírodu. Lebo v čase, keď tu už svojho verejného ochrancu práv má pomaly každá skutočne či zdanlivo marginalizovaná skupina, naša čoraz viac ohrozená príroda ho doteraz nemá.
Aj keď aj tu pribúda výnimiek, ktoré však dosiaľ len potvrdzujú pravidlo. Tými výnimkami sú viaceré hory, pralesy, vodopády, rieky či celé regióny, ktoré miestni obyvatelia považujú za posvätné a nedotknuteľné a niektoré vlády to akceptujú a udeľujú im osobitný štatút, subjektivitu a právomoci.
Iná ústava podľa Vaculíka
Na tento problém poukázal veľmi sugestívne jeden z najvýznamnejších československých spisovateľov, disidentov, mysliteľov a vizionárov uplynulého storočia, Ludvík Vaculík, už pred viac ako tridsiatimi rokmi. Ten pár mesiacov po Nežnej revolúcii – v júni 1990 – publikoval v Lidových novinách úvahu s názvom Inú ústavu, z ktorej by som si dovolil odcitovať niekoľko myšlienok, lebo sa veľmi bezprostredne týkajú návrhu zákona, o ktorom tu teraz hovoríme:
„Demokratické ústavy Európy majú človeku dať ochranu pred násilím štátu, úradov i spoluobčanov.
